Quantcast
Channel: Postoy.sk
Viewing all 2334 articles
Browse latest View live

Aký je nový film o arcibiskupovi Bezákovi?

0
0

Categories: 

Najväčším prínosom nového filmu o arcibiskupovi Bezákovi je konzistentnosť jeho názorov.

Približne po roku a pol máme možnosť vidieť ďalší film o odvolanom trnavskom arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi. Kratší dokument Českej televízie a režiséra Petra Minaříka Arcibiskup s ľudskou tvárou vystrieda od 13.3. v kinách 91-minútový dokument režisérky Oľgy Záblackej Arcibiskup Bezák, zbohom.

Ak by divák predpokladal presné naplnenie názvu filmu, zostanú jeho očakávania nenaplnené. Film sa síce končí inscenovaným odchodom arcibiskupa Bezáka vlakom nevedno kam, ale celkovo ako rozlúčka vôbec nevyznieva. Ide skôr chronologické zoradenie rôznych udalostí, týkajúcich sa Róberta Bezáka po jeho odvolaní. O niektorých sme vedeli prostredníctvom médií, iné sú nahliadnutím do jeho súkromia a do fungovania vzťahov po dramatických udalostiach, čo na diváka môže pôsobiť ako novinka. Film nič zásadné v kauze neodkrýva, ako by mohla čakať ďalšia časť divákov. Arcibiskupa už totiž poznáme – nielen zo spomínaného Minaříkovho filmu o arcibiskupovi s ľudskou tvárou či z televíznych relácií, kde sa objavil po odvolaní, ale aj z knihy Vyznanie Márie Vrabcovej, kde veľmi otvorene hovoril o svojom živote pred i po odvolaní. Ako možný prvý prínos filmu by sa mohla javiť konzistentnosť vyjadrení Róberta Bezáka, ktorý v podstate ničím novým neprekvapuje, hovorí stále to isté a na svojich vyjadreniach a postojoch trvá.

Silným momentom filmu sú výpovede členov jeho najbližšej rodiny – rodičov, sestry a brata s rodinou. Oddanosť, s akou stoja rodičia pri svojom synovi, rovnako ako súrodenci, ktorí boli od odvolania prítomní na všetkých podporných podujatiach, je miestami až dojímavá. Diváka môže prekvapiť ich otvorenosť, s akou prijímajú kameru vo svojom domove a ako úprimne hovoria o trápení svojom i svojho odvolaného brata.

"Škoda, že sa Róbertovi Bezákovi ako kňazovi a vysvätenému biskupovi aj v tomto filme venuje menej priestoru. Duchovný rozmer jeho osoby ustupuje aj tu do úzadia."

Film zachytáva mnohých priateľov arcibiskupa Bezáka, ktorí dovolili nahliadnuť do ich vzťahu v krátkych sekvenciách. Samostatnou kapitolou, ktorá dostala pomerne široký priestor, je Otmar Oliva a jeho práca na premene trnavskej katedrály. Režisérka dokonca naznačuje pozadie problému s dokončenými umeleckými dielami, vypomáhajúc si reportážou Českej televízie.

Oľge Záblackej sa podarilo zachytiť okrem verejne známych momentov okolo prípadu arcibiskupa aj iné, neznáme skutočnosti: napríklad bicyklujúceho arcibiskupa, jeho stretnutia s rodinou, s neterami, na návšteve u priateľov, na festivale, počas náhlej návštevy divadla Astorka Korzo ´90. Azda najemotívnejším záberom z filmu je vnútorné dojatie arcibiskupa, slúžiaceho sobášnu sv. omšu, počas premenenia. Vo filme to neskôr vysvetlil tak, že je preňho náročné byť sám pri slávení Eucharistie (keďže do súčasnosti nemá povolené slúžiť verejné sv. omše). Škoda, že sa Róbertovi Bezákovi ako kňazovi (a vysvätenému biskupovi) aj v tomto filme venuje menej priestoru. Duchovný rozmer jeho osoby ustupuje aj tu do úzadia, resp. daný na jednu úroveň s inými súčasťami jeho života.

Film plynie vďaka dobrému strihu rýchlo. Zvláštnym dramaturgickým spestrením filmu sú vsuvky s hercami Lukášom Latinákom a Robom Jakabom sediacimi na koberci a čítajúc svojský príbeh z veľkej knihy o arcíkovi Bezáčikovi, Vatičkáne, kardinálovi Tomtomkovi a napokon dobrom pápežovi, ktorý prípad spravodlivo a šťastne vyriešil. Rozprávka je písaná zvláštnym jazykom, ktorý je náročný na počúvanie a porozumenie. Príbeh ilustrujú Danglárove kresby, celkovo však takéto začlenenie do príbehu vyznieva pomerne infantilne a vzhľadom na realitu súčasného života odvolaného arcibiskupa skôr trápne ako povzbudzujúco, hoci rozprávka má dobrý koniec.

Prístupu Oľgy Záblackej k filmu možno uznať ešte jednu vec: film sa nesnaží odkryť pozadie odvolania špekuláciami a naznačovaním možných dôvodov. Zamerali sa čisto na arcibiskupa Bezáka v tých chvíľach, kedy s ním trávili čas, čiže na arcibiskupa žijúceho svoj život po odvolaní. Film však determinujúcu tému súčasného života arcibiskupa neobchádza, dotýka sa jej skôr stručne zdôraznením známych faktov (napr. 11 otázok, dva rôzne dokumenty podpísané nunciom) a tiež najväčších absurdít v celom prípade, čo v kontexte pôsobí veľmi výrazne. Sem patria napríklad vyjadrenia hovorcu KBS, sumár rôznych aktivít na podporu Róberta Bezáka, ale aj vtipne poňaté komentovanie vyjadrení arcibiskupa Jána Oroscha tesne po uvedení do úradu o tom, že najväčší bigbiťák je on a že nitriansky biskup Viliam Judák najazdil na bicykli do augusta 2013 aj 250 km.

"Takýto film nám môže byť ponúknutý aj preto, aby sme si utvorili názor na základe toho, čo sami vidíme a vnímame. Nie na základe klebiet."

Ale to je tak všetko, čo môžeme o celkovom vyznení filmu povedať. Nie je ani rozlúčkou s arcibiskupom, ani snahou odkryť pozadie odvolania, ani časozberným dokumentom o živote po odvolaní. Preto sa úplne prirodzene natíska otázka, o čo vlastne tvorcom tohto filmu šlo? Čo ním chceli povedať? Prečo nakrútili dokument, nazvali ho Arcibiskup Bezák, zbohom? a ukázali v ňom viacero stránok arcibiskupa Bezáka? Na tieto otázky odpovedať neviem. Dalo by sa argumentovať, že za výrobou filmu stojí súkromná spoločnosť a že meno Róbert Bezák zvyšuje čítanosť a sledovanosť. Tento prvý plán pri troche pozornosti nemusí obstáť, pretože film nepôsobí bulvárne, skôr civilne, po viacerých stránkach je veľmi dobre zvládnutý, diváka nenudí, je „ľúbivý“. Náročný divák sa však musí pýtať: Ale prečo teda ten film vôbec nakrútili? Možno si každý nájde malý kúsok odpovede sám pre seba, ale v podstate tento dokument nič nové pre diváka sledujúceho i nesledujúceho celú kauzu neprináša. Pre jedných aj pre druhých však môže byť pekným sumárom celého prípadu a oživením niektorých zabudnutých, ale podstatných faktov.

Po udalostiach minulého týždňa (svojvoľné zmenenie úmyslu sv. omše kňazom v Trnave a následná ostrá reakcia veriacich či pamflet bez faktov a argumentov jezuitu Šebastiána Laba) sa nám to však môže javiť aj úplne inak. Takýto film z „nezávislého“ (alebo minimálne mimocirkevného prostredia) nám môže byť ponúknutý aj preto, aby sme si utvorili názor na základe toho, čo sami vidíme a vnímame. Nie na základe klebiet.

Margita Vanovčanová
Autorka pracovala v rokoch 2010-2011 na Arcibiskupskom úrade v Trnave.


Koho by za prezidenta volil Postoy.sk?

0
0

Categories: 

V interných voľbách redakcie Postoy.sk uspeli Procházka a Čarnogurský.

Keby o budúcej hlave štátu rozhodovala naša redakcia, Ivana Gašparoviča by v Prezidentskom paláci vystriedal Rado Procházka. Spomedzi všetkých prezidentských kandidátov získal medzi našimi redaktormi najväčšiu podporu. Šéfredaktor hlasoval za Jána Čarnogurského.

Na Procházkovi si vážime, že je obrazom mladého pracovitého človeka s výborným vzdelaním, ktorý má jasnú predstavu, čo chce v Prezidentskom paláci robiť. Procházka síce nemá dlhoročné skúsenosti ako niektorí jeho protikandidáti, no za ten čas, čo je v politike, podľa nás ukázal, že mu ide o vec, dokáže zužitkovať svoje vedomosti a ide za svojou víziou. Veríme, že aj v prezidentskom úrade by mal ťah na bránku a dokázal by Slovensko reprezentovať aj v zložitých situáciách. Podstatné sú aj jeho hodnoty a to, že má zmysel pre štátnickosť.

Druhým kandidátom, ktorý získal našu podporu, je Ján Čarnogurský. Počas svojho života sa osvedčil v mnohých kľúčových okamihoch a podľa časti našej redakcie má zo všetkých kandidátov najväčší štátnický rozmer. Ďalším dôvodom, prečo ho voliť, je, že keďže prezident je hodnotová funkcia, bude dôležité, ako sa pri narastajúcom kultúrno-etickom tlaku hlava štátu zachová. Pri Jánovi Čarnogurskom máme istotu, že v správnych veciach neustúpi, pretože tomu rozumie.

Zaujímavé je, že jeden z nás sa ešte nerozhodol, koho v sobotných voľbách podporí. V jeho užšom výbere sa však rovnako ako pri zvyšku redakcie ocitli Čarnogurský a Procházka. Prvý menovaný pre rozhľadenosť a skúsenosť, ten mladší pre odhodlanie a znalosti. 

Redakcia

Kardinál Turkson: Ľudské práva vyplývajú z našej dôstojnosti, hrozí ich dezinterpretácia

0
0

Categories: 

Mnoho ľudí rozpráva o ľudských právach. Veľmi správne upozorňujú na ich porušovanie. Veľmi správne deklarujú, že ľudské práva musia byť chránené. Veľmi správne sa snažia o to, aby ľudské práva boli podporované. Položme si však otázku, čo sú to ľudské práva, o ktorých teraz hovoríme?

Aby sme celú vec správne pochopili, pripomeňme si, čo v roku 1948 viedlo Organizáciu spojených národov k tomu, aby vydala Všeobecnú deklaráciu ľudských práv.

V čase zakladania Organizácie spojených národov (1945) Druhá svetová vojna ešte nedosiahla svoj koniec. V niektorých oblastiach boje stále pokračovali. Autori návrhu Všeobecnej deklarácie si boli veľmi dobre vedomí obrovského množstva porušovaní ľudských práv, ku ktorému dochádzalo predovšetkým počas dvoch svetových vojen. Členské štáty sa zhodli na tom, že bezohľadná neúcta a pohŕdanie ľudskými právami vyústilo do skutkov, ktoré pobúrili svedomie ľudstva.

Spojené národy chceli preto dosiahnuť odvážnu dohodu: konsenzuálny dokument, ktorý by pre celý svet vyhlásil hodnoty spoločné celému ľudstvu. A tak onedlho po zrode Spojených národov ich členské štáty vydali “Všeobecnú deklaráciu” ako “spoločný štandard, ktorý majú dosiahnuť všetci ľudia a všetky národy.”

Chcem upriamiť vašu pozornosť na slová “spoločný štandard, ktorý treba dosiahnuť”. Tento text obsahoval túžbu, ktorá mala byť vlastná každej osobe a každému členovi spoločnosti.

"Vaše a moje ľudské práva nezávisia od vôle druhých ľudí. Vyplývajú z našej dôstojnosti, pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha."

Čo máme na mysli, keď hovoríme o tejto túžbe? Po čom by malo ľudstvo túžiť? Namiesto čítania zoznamu práv a slobôd vás chcem pozvať k tomu, aby sme zamysleli, na čom sú tieto práva a slobody založené.

Prvá veta v preambule Všeobecnej deklarácie hovorí: “Uznanie vnútornej dôstojnosti a rovnakých, neodcudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny, je základom slobody, spravodlivosti a pokoja vo svete.”Čiže základom, východiskom, substrátom ľudských práv a slobôd je “vnútorná dôstojnosť ľudskej osoby”.

Dôstojnosť možno na prvom mieste vnímať a chápať rozumom. Nenachádza sa v ľudskej vôli, ani v realite štátu, či vo verejnej správe. Nachádzame ju v samotnej ľudskej osobe a v Bohu, stvoriteľovi človeka. Filozof Jacques Maritain, ktorý pomáhal zostavovať návrh Všeobecnej deklarácie, túto skutočnosť vyjadril veľmi výstižne, keď povedal:

“Hodnota osoby, jej sloboda a jej práva vychádzajú z poriadku prirodzene posvätných vecí, ktoré na sebe nesú pečať Otca všetkého Bytia a ktoré v ňom majú cieľ svojho pohybu. Osobe je vlastná absolútna dôstojnosť, pretože je v priamom vzťahu s Absolútnom, a len v ňom dokáže nájsť svoje konečné naplnenie.”

Toto je naozaj podstatné. Vaše ľudské práva a moje ľudské práva nezávisia od vôle druhých ľudí. Ľudské práva vyplývajú z našej dôstojnosti, pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha. Nemalo by nás preto prekvapovať, že Katolícka Cirkev pravidelne opakuje a potvrdzuje, že vnútorná dôstojnosť osoby je základom ľudských práv, predovšetkým práva na život - od počatia po prirodzenú smrť, ktoré je prvým z ľudských práv a zároveň podmienkou pre všetky ostatné práva osoby.

“Dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro stoja nad pohodlím jednotlivcov, ktorí sa nechcú vzdať svojich privilégií,” učí pápež František. “Keď sú ohrozené tieto hodnoty, je potrebný hlas proroka.” Cirkev je preto rozhodným partnerom v úsilí o uskutočňovanie ľudských práv.

Kritériá ľudských práv

V Kompendiu Sociálnej náuky Cirkvi sú ľudské práva opísané ako univerzálne, nescudziteľné a neporušiteľné. Ľudské práva majú tieto tri vlastnosti - nie na základe ľudského určenia alebo všeobecného demokratického súhlasu. Vyrastajú z hlboko položeného “základného kameňa” ľudskej dôstojnosti pochádzajúcej od Boha.

Pri svojej návšteve Generálneho zhromaždenia Spojených národov v roku 2008 pápež Benedikt XVI. zdôraznil túto pravdu. Poukázal na to, ako sa pojem ľudských práv rozšíril v bežnom jazyku a v etickom substráte medzinárodných vzťahov. Zároveň však varoval pred ideológiou relativizmu. Relativizmus vytŕha tieto práva z ich riadneho kontextu, pretože sa snaží tvrdiť, že sa nezakladajú na prirodzenom zákone vloženom do našich sŕdc, a teda nie sú prítomné vo všetkých kultúrach a civilizáciách.

"Ľudské práva sú dané. Sú spoločné všetkým ľuďom. Nezávisia na módach a spoločenských trendoch alebo na vôli vlád."

Takáto relativistická koncepcia limituje záber uplatňovania práv, pretože pripúšťa rozličné druhy ich významu a interpretácie, a popiera ich univerzalitu v mene rozličných kultúrnych, politických, spoločenských alebo náboženských postojov.

Lenže je to práve naopak: nemožno pripustiť, aby veľké množstvo názorov zatienilo základnú pravdu: práva sú univerzálne a takou je aj ľudská osoba, ktorá je ich subjektom. Skutočnosť, že existujú nemenné hodnoty spoločné celému ľudstvu, celkom jednoducho znamená, že ľudské práva sú dané. Sú spoločné všetkým ľuďom. Nezávisia na módach a spoločenských trendoch alebo na vôli vlád. V každodennom kontexte to znamená, že ich má každý; nik ich nemôže stratiť alebo niekam založiť; nemôžu byť legitímne popreté ani odstránené.

Pri príležitosti 60. výročia vyhlásenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv Svätá stolica pri Organizácii Spojených národov v Ženeve upriamila pozornosť na ďalšiu skutočnosť, ktorá je zdrojom obáv: ideológie, ktoré sa snažia prepísať ľudské práva alebo vytvoriť nové. Ich navrhovatelia sa mýlia kvôli chybnej interpretácii tej skutočnosti, že základné práva možno vyjadriť rozličnými konkrétnymi spôsobmi v rozličných spoločenských a kultúrnych okolnostiach. “Zdravý realizmus” dokáže rozpoznať, že táto variácia je kompatibilná s univerzálnych charakterom základných práv a nedopustí bezbrehé rozširovanie práv podľa toho, kto si aké žiada:

Zdravý realizmus je preto základom ľudských práv, čiže rozpoznaním toho, čo je skutočné a vpísané do ľudskej osoby a do stvorenia. Keď dochádza k oddeleniu skutočnosti od toho, čo sa požaduje prostredníctvom snahy o takzvané “nové” ľudské práva, hrozí tu nebezpečenstvo novej interpretácie prijatého slovníka ľudských práv - v mene podpory niekoho túžob a kritérií, ktoré sa však následne stanú zdrojom diskriminácie a nespravodlivosti a ovocím ideológií vytvorených pre vlastný prospech.

"Hrozí tu nebezpečenstvo novej interpretácie prijatého slovníka ľudských práv - v mene podpory niekoho túžob a kritérií, ktoré sa však následne stanú zdrojom diskriminácie a nespravodlivosti a ovocím ideológií vytvorených pre vlastný prospech."

Cirkev je vážne znepokojená, keď ideológia konkrétnej skupiny jednotlivcov dokáže nejakým spôsobom vytvoriť nové ľudské právo. Jedným príkladom je snaha niektorých legitimizovať zabíjanie nenarodených detí prostredníctvom podpory tzv. “reprodukčných práv”, “reprodukčných služieb” a ďalších zaťažených termínov, ktoré len zakrývajú tragédiu potratu.

Eutanázia by tiež podľa niektorých mala byť ľudským právom - a nielen pre dospelých! Po prvýkrát v histórii, belgický parlament prijal vo februári 2014 princíp, že dokonca aj dieťa, bez dolného ohraničenia veku, môže požiadať, aby ho zabili a ukončili tak jeho utrpenie. “Tento zákon,” napísala Konferencia biskupov Belgicka, “otvára dvere pre rozšíreniu eutanázie na hendikepovaných, trpiacich demenciou, psychicky chorých a napokon aj na tých, ktorí sú unavení životom.” Jean Vanier, zakladateľ Archy, povedal, že je naliehavé znovu objaviť, ako poskytovať pomoc zraniteľným ľudom v našom okolí, aby sa naša spoločnosť mohla opäť nazývať “ľudskou spoločnosťou”.

Ďalším príkladom je používanie termínu “gender” v snahe naznačiť, že pohlavie nie je biologicky dané ako mužské a ženské, ale je len spoločenským konštruktom, či produktom toho, čo si jednotlivci myslia alebo čím sa cítia byť. Okrem toho, pokusy definovať tých, ktorí sa prejavujú homosexuálnym správaním ako ľudí, ktorí by mali byť “kategorizovaní” to zvláštnej skupiny v rámci ochrany ľudských práv, presahujú ochranu, ktorá je v Deklarácii ľudských práv garantovaná všetkým ľuďom. S tým súvisí aj návrh, že manželstvo by malo byť nanovo definované, aj napriek tomu, že manželstvo je - podľa svojej prirodzenosti - zväzkom jedného muža a jednej ženy, zameraným na ich vzájomnú lásku a rast ľudskej rodiny, ako to hovorí aj medzinárodné právo. Takéto pozície skresľujú realitu, pretože sa snažia prepísať ľudskú prirodzenosť, ktorá však nemôže byť prepísaná de natura.

Ako veľmi jasne povedal Francis kardinál George z Chicaga, "prirodzenosť manželstva nie je náboženskou otázkou. Manželstvo je vecou prirodzenosti. Kristus posväcuje manželstvo ako sviatosť pre pokrstených a dáva mu vážnosť, ktorá prekračuje jeho prirodzenosť; štát chráni manželstvo, pretože je nevyhnutné pre rodinu a spoločné dobro spoločnosti. Ale ani Cirkev, ani štát manželstvo nevynašli, a ani nemôžu zmeniť jeho prirodzenosť."

"Cirkev rozhodne bráni práva na život a telesnú bezpečnosť každého - každého, bez ohľadu na 'sexuálne odlišnosti', ktoré pociťuje. Cirkev to vníma ako vec najzákladnejších ľudských práv."

Všimnite si, že Cirkev rozhodne bráni práva na život a telesnú bezpečnosť každého - každého, bez ohľadu na “sexuálne odlišnosti,” ktoré pociťuje. Cirkev to vníma ako vec najzákladnejších ľudských práv. Homosexuálne osoby “musia byť prijímané s rešpektom, súcitom a citlivosťou. Treba sa vyhnúť čo len náznaku ich nespravodlivej diskriminácie.”

Zároveň si s ľútosťou uvedomujeme nesúlad medzi homosexuálnym správaním a tým, čo chápeme ako normu pre Bohom danú ľudskú prirodzenosť. Dovoľte, aby som pripomenul, ako Pán zareagoval na to, keď sa ľudia pokúšali ukameňovať ženu na smrť kvôli cudzoložstvu. Najprv ochránil jej život a telesnú bezpečnosť; potom jej povedal: “Choď a viac nehreš” (Jn 8:1-11).

Náboženská sloboda

Dovoľte mi, aby som sa zameral na jedno základné právo, konkrétne na náboženskú slobodu.

Všeobecná deklarácia z roku 1948 uznávala slobodu náboženského vyznania ako jedno zo základných ľudských práv, ktoré vnútorne prináležia každej osobe. Píše sa v nej: každý má právo na slobodu zmýšľania, svedomia, a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu meniť vierovyznanie či vieru, a tiež slobodu, tak osobne ako aj v spoločenstve s druhými, tak na verejnosti ako aj v súkromí, vyznávať svoje náboženstvo alebo vieru prostredníctvom vyučovania, praktizovania, bohoslužobných úkonov a zachovávania predpisov.

"Právo na slobodu vierovyznania je neoddeliteľné od slobody myslenia a svedomia. Platí pre každého."

Dovoľte mi, aby som to zopakoval: právo na slobodu vierovyznania je neoddeliteľné od slobody myslenia a svedomia. Platí pre každého. Zahŕňa slobodu meniť vierovyznanie alebo vieru. Tiež zahŕňa slobodu vyznávať náboženstvo alebo vieru tak súkromne ako aj na verejnosti.

Neprešli ani dve desaťročia a otcovia Druhého vatikánskeho koncilu potvrdili tieto isté princípy v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode. Špecifikovali, že právo jednotlivcov a spoločenstiev na spoločenskú a občiansku slobodu v náboženských záležitostiach zahŕňa aj právo “nepodliehať nátlaku zo strany jednotlivcov či celých skupín, alebo akejkoľvek ľudskej moci - a to takým spôsobom, že nikto nesmie byť nútený konať proti svojim presvedčeniam, či už súkromne alebo verejne, či sám alebo v spojení s druhými, v rámci príslušných limitov.”

Len rok po vydaní dokumentu Dignitatis Humanae Generálne zhromaždenie OSN prijalo medzinárodnú dohodu o občianskych a politických právach (ICCPR). Našťastie, práve 18. článok tejto dohody znovu potvrdil a rozšíril článok o náboženskej slobode nachádzajúci sa už vo Všeobecnej deklarácii. Dohoda potvrdila, že:

- nik nesmie byť predmetom nátlaku, ktorý by obmedzoval slobodu vyznávať alebo prijímať vieru podľa vlastného výberu;
- sloboda vyznávať vlastné náboženstvo alebo vieru môže byť obmedzená len takými limitmi, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutne potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia, mravnosti alebo základných práv a slobôd druhých; a
- štáty majú rešpektovať slobodu rodičov pri zabezpečovaní náboženskej a mravnej výchovy detí v zhode s ich vlastnými presvedčeniami

Okrem toho ICCPR tiež potvrdila právo menšín vyznávať a praktizovať vlastnú vieru.

V roku 1991 blahoslavený pápež Ján Pavol nazval náboženskú slobodu “prameňom a syntézou” všetkých základných ľudských práv. Náboženskú slobodu definoval ako “právo žiť v pravde podľa vlastnej viery a v zhode s transcendentnou dôstojnosťou svojej osoby.”

Súčasné výzvy pre náboženskú slobodu

Princíp náboženskej slobody je obsiahnutý v medzinárodnom zákone o ľudských právach. Jednou z najväčších tragédií dneška však je, že ho nedodržiavajú všetky krajiny a všetky vlády.

"V súčasnosti kresťania trpia prenasledovaním v najväčšom počte krajín sveta. Denne sú cieľom urážok a často žijú v strachu kvôli vlastnej viere v Krista, kvôli hľadaniu pravdy a požiadavke na rešpektovanie náboženskej slobody."

Pápež Benedikt upriamil pozornosť na túto závažnú situáciu vo svojom posolstve na Svetový deň mieru v roku 2011. Povedal, že v niektorých oblastiach sveta môže vyznávanie viery pre ľudí znamenať aj riziko ohrozenia vlastného života a osobnej slobody. V iných oblastiach zasa existujú jemnejšie, no sofistikovanejšie formy predsudkov a nepriateľstva voči veriacim a náboženským symbolom. V súčasnosti sú kresťania náboženskou skupinou, ktorá kvôli svojej viere trpí prenasledovaním v najväčšom počte krajín sveta. Denne sú cieľom urážok a často žijú v strachu kvôli vlastnej viere v Krista, kvôli hľadaniu pravdy a požiadavke na rešpektovanie náboženskej slobody. Táto situácia je hrubým porušením ľudských práv a je potrebné konfrontovať sa s ňou na všetkých úrovniach. Vlády majú zodpovednosť voči svojim občanom, bez ohľadu na ich náboženské vyznanie: majú ich chrániť pred porušovaním ľudských práv, vrátane práva na slobodu vierovyznania.

Pápež Benedikt XVI. tiež počas svojej apoštolskej cesty do Libanonu v septembri v roku 2012 zdôraznil, že na to, aby bolo možné dodržiavať právo na náboženskú slobodu, je potrebné, aby toto právo bolo chránené pred dvomi trendmi, ktoré náboženskej slobode protirečia. Tieto dva trendy sú: extrémne a negatívne formy sekularizácie a násilný fundamentalizmus, ktorý o sebe tvrdí, že sa zakladá na náboženstve.

Pápež Benedikt odsúdil sekularizmus, ktorý sa pokúša náboženstvo zredukovať do čisto privátnej sféry a osobný či rodinný život viery vníma ako oddelený od bežného života, etiky alebo vzťahov s druhými. Okrem toho sekularizmus dáva štátu kontrolu nad náboženskými prejavmi a upiera občanom právo otvorene prejavovať svoju vieru. Naopak, “sekulárnosť” je pozitívnym smerovaním. “Oslobodzuje náboženstvo od bremena politiky“; udržiava

potrebný odstup, jasné rozlíšenie a nevyhnutnú spoluprácu medzi oboma sférami […] Nijaká spoločnosť sa nemôže zdravo vyvíjať bez toho, aby v nej existoval duch vzájomného rešpektu medzi politikou a náboženstvom [… a aby obe strany] harmonicky spolupracovali v službe spoločnému dobru. Tento druh zdravej sekulárnosti zaisťuje, že politická aktivita sa nesnaží manipulovať náboženstvo a praktizovanie náboženstva si zachováva slobodu od vplyvu seba-stredných politík, ktoré sú neraz ťažko kompatibilné s náboženskou vierou alebo jej priamo protirečia.

Druhým problémom sú extrémne formy fundamentalizmu. Pápež Benedikt vysvetľuje, že tento fenomén vychádza z

“ekonomickej a politickej nestability, zo snahy manipulovať druhých a z nesprávneho chápania náboženstva. Ovplyvňuje všetky náboženské spoločenstvá a popiera ich dlhú tradíciu pokojnej existencie bok po boku s druhými. Chce získať moc, niekedy dokonca násilím, nad svedomiami jednotlivcov, nad vierou samotnou, a to pre politické dôvody.”

Postupuje podľa „logiky, ktorá odporuje logike Božej, inými slovami, nie vyučovaním a praktizovaním lásky a rešpektu pre slobodu, ale skôr cestou netolerancie a násilia.” To nie je náboženstvo, ale falzifikácia náboženstva, pretože náboženstvo sa vo svojej podstate snaží o zmierenie a nastolenie Božieho pokoja na celom svete. Náboženstvá sú preto povolané očisťovať sa od takýchto pokušení a osvecovať a čistiť svedomia.

Náboženská výchova pre budovanie spoločenského poriadku

Aká zmena je potrebná, aby boli ľudské práva lepšie chránené a dodržiavané po celom svete? “Náboženská výchova” má v tomto ohľade neoceniteľnú hodnotu. Pápež Benedikt ju nazval “diaľnicou”, ktorá vedie nové generácie k tomu, aby sa na druhých pozerali ako na svojich bratov a sestry - ako na bratov a sestry, s ktorými sú pozvaní spolupracovať a kráčať vpred - ako na bratov a sestry, ktorí vedia, že sú členmi jednej ľudskej rodiny - a nik z nej nesmie byť vylúčený.

Dovoľte mi, aby som tu použil silné vyjadrenie tejto jednej ľudskej rodiny. V septembri 2010 som mal tú česť viesť delegáciu Svätej stolice na plenárnom zasadaní Generálneho zhromaždenia Spojených národov. Témou bola chudoba a rozvoj. Zdôraznil som, že rozvoj je vážne ohrozený nezodpovednými vládami, globálnymi procesmi a veľkými inštitúciami, ktorých stratégie a konania nerešpektujú vnútornú a ekvivalentnú dôstojnosť, individualitu a transcendenciu každej ľudskej bytosti. Metódy niektorých kampaní proti chudobe mali tendenciu zameriavať sa na chudobných tak, že riešením chudoby vo svete mala byť eliminácia chudobných. Navyše, materiálna chudoba má partnerov - vzťahovú, citovú a duchovnú chudobu.

"Chudobných treba urobiť protagonistami vlastného oslobodenia sa od chudoby. Potrebujú vzdelanie, aby sa dokázali pretransformovať od závislosti k vynaliezavosti."

Pripomenuli sme preto Generálnemu zhromaždeniu, že ľudská osoba musí stáť v centre našej snahy o rozvoj. Boj proti chudobe vo svete si vyžaduje spravodlivosť a solidaritu vo forme investícií do vynaliezavosti, do zdrojov, ktorými majú chudobní disponovať - a nie ich elimináciu; treba ich urobiť protagonistami vlastného oslobodenia sa od chudoby. Chudobní potrebujú vzdelanie, aby sa dokázali pretransformovať od závislosti k vynaliezavosti. Keď budú rešpektované politické, náboženské a ekonomické práva a slobody všetkých, paradigma sa posunie od manažmentu chudoby k vytváraniu bohatstva; od vnímania chudobných ako bremeno k tomu, aby sme ich vnímali ako súčasť riešenia problému.

Napokon, mali by sme si nielen uvedomiť, že náboženská sloboda je zdrojom a syntézou všetkých ľudských práv. Je tiež treba pripomenúť príspevok, ktorý autentická náboženská viera poskytuje. Autentická náboženská viera poukazuje nad všetky súčasné praktické problémy a smeruje k transcendencii; a pripomína nám možnosť a nevyhnutnosť morálneho obrátenia všetkých ľudí, povinnosti žiť v pokoji s našimi susedmi, dôležitosť života integrity. Povedané príhodnými slovami Jürgena Habermasa: “Medzi modernými spoločnosťami, iba tie, ktoré dokážu do sekulárneho prostredia vniesť podstatný obsah svojich náboženských tradícií poukazujúcich na vyššie, než čisto ľudské skutočnosti, budú zároveň schopné zachrániť podstatu toho, čo je ľudské.” Náboženská viera, ak je správne chápaná, prináša osvietenie; očisťuje naše srdcia a je inšpiráciou vznešeného, štedrého konania pre dobro celej ľudskej rodiny; motivuje nás k tomu, aby sme pestovali praktizovanie čností a snažili sa jeden druhému vychádzať v ústrety v láske.

Nech Boh požehná dnešnú konferenciu nadšením, tvorivou vernosťou a odvahou, ktoré sú nevyhnutné preto, aby sa ľudské práva stávali opravdivo a skutočne prístupné pre všetkých na celom svete.

Je mojím prianím, aby dnešná konferencia povzbudila Cirkev na Slovensku vo všetkom, čo robíte na podporu rešpektovania ľudských práv.

Stotožnime sa s nádejou Svätého Otca, že “každodenné nasadenie všetkých bude aj naďalej prinášať ovocie” a že celý Boží ľud sa bude tešiť opravdivému pokoju “ako základnému ľudskému právu a nevyhnutnému predpokladu všetkých ostatných práv.”

kardinál Peter K.A. Turkson
Autor je predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj.

Prednáška odznela konferencii Katolícka cirkev a ľudské práva, ktorú organizovala Konferencia biskupov Slovenska 4. marca 2014 v Bratislave. Text je mierne krátený, plnú verziu si môžete prečítať na tkkbs.sk.

R. Gumulák: Vďaka Pôstnej krabičke a podpore Slovákov meníme životy ugandských detí

0
0

Categories: 

Slovenská katolícka charita od roku 2012 prevádzkuje Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie pre deti s HIV. To, ako centrum funguje a čo Charita v Ugande robí, prezradí jej generálny sekretár Radovan Gumulák.

Hneď na začiatku môžeme povedať, kto to vlastne v spomínanom centre našiel svoje nové útočisko?

Do Centra Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktoré sme otvorili v decembri 2012, sme od januára 2013 prijali dievčatká, ktoré sú, žiaľ, všetky HIV pozitívne a pre zákernú chorobu AIDS prišli o jedného alebo oboch rodičov. Ich rodina sa o ne už viac nedokázala postarať, preto sme im poskytli nové útočisko. Tento mesiac do centra prijmeme ďalšie tri dievčatá. Spolu ich tak bude už 23. Ďalších 53 detí z tých najchudobnejších rodín máme v našej materskej škôlke. Tento rok nasťahujeme do nového domu aj HIV pozitívnych chlapcov.

"V Centre Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sme od januára 2013 prijali dievčatká, ktoré sú, žiaľ, všetky HIV pozitívne a pre AIDS prišli o jedného alebo oboch rodičov. Tento mesiac ich bude už 23."

Ako ugandské deti vnímajú návštevu zo Slovenska?

Samozrejme každý beloch je pre nich niečo veľmi exotické. Po prvotnom chvíľkovom „obkukávaní“ sa osmelia a už vás chcú držať za ruku, hlavne tie menšie. Dvadsiatka dievčat nám po príchode predvádzala tradičné ugandské tance. Bez rozpakov či trémy a v dobrej nálade. Napriek ťažkostiam, s ktorými musia zápasiť tieto deti, mi väčšinu času, ktorý som strávil v Ugande, ani nenapadlo, že sú tak vážne choré. Majú radi hudbu a tak v centre často počuť spev, bubnovanie, piskot píšťalky a detský smiech.

Samozrejme sú aj dni, kedy niektoré z detí dostanú vysoké horúčky a zachváti ich malária. Naši zdravotníci im ihneď nasadia antimalariká a príznaky choroby sa za pár dní stratia. Vždy, keď niektoré z našich detí ochorie, cítim určitú bezmocnosť, keď vidím ako trpí. Predsa ich imunita je následkom infekcie HIV oslabená, takže ľahšie podliehajú rôznym infekciám. Väčšine z nich sa však od príchodu do centra výrazne zlepšil ich zdravotný stav. Obavy mám iba o Nancy a Annu, ktoré sú veľmi chudé a chorľavé. Ich príbuzní sa o nich veľmi nestarali a tak deti nedostávali pravidelne jesť a nebrali ani lieky proti HIV. U nás v Centre Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sme jedna veľká rodina a je až obdivuhodné ako tie decká spolu dobre vychádzajú a navzájom si pomáhajú. Naše centrum sa vďaka darcom zo Slovenska stalo miestom, kde môžeme urobiť život týchto detí o niečo šťastnejším napriek tomu, že ich život nebol a pre HIV zrejme ani nebude jednoduchý.

Kde konkrétne sa centrum nachádza a čo im v ňom poskytujete?

Slovenská katolícka charita otvorila centrum v dedinke Unna, ktorá leží len pár kilometrov od hraníc s Južným Sudánom. Ide o chudobnú oblasť, kde nepôsobí veľa mimovládnych organizácií zo zahraničia, ktoré by miestnym mohli pomôcť.

"Každý beloch je pre nich niečo veľmi exotické. Po prvotnom chvíľkovom 'obkukávaní' sa osmelia a už vás chcú držať za ruku, hlavne tie menšie."

Deťom poskytujeme ubytovanie, stravu, základnú zdravotnú starostlivosť a o ich denný program sa starajú zamestnanci centra, ale aj dobrovoľníci zo Slovenska. V súčasnosti je tam už po druhýkrát učiteľka angličtiny Janka Čížová a hľadáme dobrovoľníka, ktorý ju od mája nahradí.

Na čo sa musí taký dobrovoľník v Ugande pripraviť?

Dobrovoľník u nás musí byť pripravený na ťažké podmienky, horúčavy, nepohodlie a hlavne nesmie mať strach z HIV pozitívnych detí a malárie. Máme veľa záujemcov o dobrovoľníctvo, najmä z radov mladých ľudí, ktorí sa na to pozerajú trochu idealisticky. Ich predstava je, že budú pomáhať detičkám v Afrike, málo však vedia o tvrdých podmienkach a ťažkom živote v subsaharskej Afrike. Človek nesmie mať strach zo samoty, byť sám so sebou, zvyknúť si na istý stereotyp stravy, neustálu horúčavu, ktorá nás Európanov môže vyčerpávať najmä prvé mesiace pobytu. Tiež musí ísť zavčasu spať lebo nie je elektrina. U nás na Slovensku sme zvyknutí zostať ešte hore, pozerať televízor. Ja som mal najväčší problém s hmyzom. Komárov je tam naozaj požehnane.


Dievčatá v centre, ktoré v Ugande postavila SKCH, sa pripravujú do školy a škôlky.


Napriek tomu, že dievčatá sú HIV pozitívne, v centre sa neustále ozýva smiech.


Viac ako 50 detí z okolia navštevuje našu škôlku. Fotografia zachytáva hodinu angličtiny.


Okrem školy a hier majú deti v centre aj svoje povinnosti

Ako vyzerá bežný denný program dievčat?

Dievčatá majú od pondelka do piatku budíček ráno o šiestej, potom nasleduje hygiena a ranná dávka liekov, ktoré pre ne pripravia naši zdravotnícki pracovníci. Potom idú na raňajky a po krátkej modlitbe odchádzajú spoločne do školy, ktorá je tri km od nášho centra. Okolo jednej, pol druhej prichádzajú na obed. Prváci a druháci po obede už ostávajú doma, staršie žiačky idú naspäť do školy a domov sa vracajú až okolo pol šiestej večer. Podvečer majú ešte nejaké menšie povinnosti, aby získali pracovné návyky. Následne dostanú večernú dávku liekov a večeru, po večernej hygiene sa dievčatá pripravia na nasledujúci deň v škole a ide sa spať.

"Život dievčat sa už po pár mesiacoch od prijatia výrazne zmenil a zlepšil sa ich zdravotný stav. Viaceré z nich, keď k nám prišli, mali tuberkulózu, rôzne zápalové a infekčné ochorenia. Vďaka pravidelnej strave a antiretrovirálnej liečbe sa im zlepšila imunita."

Ako deň trávia mladšie deti, ktoré ešte nechodia do školy?

Vďaka centru sme v Ugande postavili aj škôlku, ktorú v súčasnosti navštevuje 53 detí z okolia, prevažne z dedinky Unna. Počas školského roka sa im každý deň venujú dve učiteľky. Okrem hier sa deti učia abecedu, počítať, kresliť a základy angličtiny, ktorá je jedným z úradných jazykov. Ďalším prínosom škôlky je, že rodičia sa môžu venovať práci a nemusia sa strachovať, čo robia ich deti, keďže pred postavením škôlky boli mnohé počas dňa bez dozoru. Tento projekt sa mi veľmi páči, pretože je perfektným prepojením komunity a nášho centra a deťom veľmi veľa dáva.

Čo dievčatá robia cez víkend, keď nejdú do školy?

Program je o niečo voľnejší, dievčatá vstávajú neskôr, ale raňajší rituál s liekmi, raňajkami a modlitbou ostáva zachovaný. Len sa nejde do školy, ale v sobotu si dievčatá perú každá svoje veci a tiež školskú uniformu, pomáhajú v kuchyni, učia sa angličtinu s Jankou, ale majú aj viac voľna.

Pracovníčka SKCH Margita Kačányiová zodpovedná za stavbu Centra Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a Julia na konci školského roka.


Dievčatá boli už po pár mesiacoch ako jedna veľká rodina.

Badať zmeny na životoch dievčat odkedy bývajú vo vašom centre?

Ako som už spomínal, život dievčat sa už po pár mesiacoch od prijatia výrazne zmenil a zlepšil sa ich zdravotný stav. Viaceré z nich, keď k nám prišli, mali tuberkulózu, rôzne zápalové a infekčné ochorenia. Vďaka pravidelnej strave a antiretrovirálnej liečbe sa im zlepšila imunita. O ich zdravie sa starajú dvaja zdravotníci. Každé tri mesiace chodia na krvné testy, aby sme vedeli ako sú na tom s počtom imunitných buniek. Ak im prudko klesnú, vieme, že je zle. Uganda poskytuje lieky na HIV zadarmo, čo je úžasné, lebo nie všade je to tak a liečba je veľmi drahá.

"Sú to siroty, doma boli odstrkované a nie vždy sa k nim príbuzní správali prívetivo. Občas zažívajú krušné chvíle aj od svojich spolužiakov, ktorí sa im posmievajú kvôli tomu, že sú HIV pozitívne."

Decká sa výrazne zlepšili aj v škole. Kým žili u príbuzných, mnohé z nich ani nechodili do školy. Jedna z nich, Cecília, sa dostala prvý krát do školy ako 12-ročná. Samozrejme musela ísť do prvého ročníka. Sú to siroty, doma boli odstrkované a nie vždy sa k nim príbuzní správali prívetivo. Občas zažívajú krušné chvíle aj od svojich spolužiakov, ktorí sa im posmievajú kvôli tomu, že sú HIV pozitívne. Sú ešte malé a nechápu úplne všetko, čo s tým súvisí. Snažíme sa im to postupne vysvetľovať a pripravovať ich na život s istými obmedzeniami, ktoré súvisia s týmto ochorením. Je to zložité najmä pre tie, ktoré sú momentálne v puberte. Stále sa nám nedarí nájsť dobrého psychológa, ktorý by sa im pravidelne venoval v ich rodnom jazyku. Problémom je, že anglicky vedia len základy a psychológ musí ovládať kmeňový jazyk.

Financovať takéto centrum určite nie je jednoduché. Odkiaľ na to čerpáte finančné prostriedky?

Všetka naša pomoc Ugande je iba vďaka štedrosti slovenských darcov, keďže naše Ministerstvo zahraničných vecí nezaradilo Ugandu medzi krajiny, ktorým poskytuje Slovenská republika rozvojovú pomoc. Preto sme aj tento rok našu kampaň „Pôstna krabička pre Afriku“ zamerali na naše projekty v Ugande. Našťastie sa ukázalo, že ľuďom na Slovensku osud tých, ktorých trápi hlad, chudoba či choroby, nie je ľahostajný, o čom nás presviedča ich záujem o našu prácu a ochota pomôcť. Keď sme robili „Pôstnu krabičku pre Afriku“ prvý krát, mali sme obavy, ako to celé dopadne. Teraz s odstupom 3 rokov môžem povedať, že vidím v tom istú prozreteľnosť, že sa to dielo celé podarilo a že práve Slováci pomáhajú týmto chorým deťom na severe Ugandy.

"Keď sme robili Pôstnu krabičku pre Afriku prvý krát, mali sme obavy. S odstupom 3 rokov v tom vidím istú prozreteľnosť, že sa to dielo celé podarilo a že práve Slováci pomáhajú týmto chorým deťom na severe Ugandy."

Ak sa nemýlim, výnos zo zbierky Pôstna krabička smeroval do Ugandy aj minulý rok. Kde sa vďaka nej podarilo za ten čas centrum posunúť?

SKCH vďaka kampani minulý rok postavila jedáleň, kaplnku, začala budovať dom pre chlapcov a pre deti z okolia zriadila škôlku. Navyše sme s Úradom vlády SR zriadili počítačovú učebňu na základnej škole v dedinke Unna, neďaleko centra. Najdôležitejšie však je, že do centra prišli prvé deti a počas minulého roka tak naplnilo svoju podstatu a stalo sa novým domovom detí s HIV. Takže to bol naozaj pestrý rok a našim darcom ďakujem, že nám to všetko umožnili.

Minulý rok sa v Ugande podarilo rozbehnúť aj projekt Adopcia na diaľku®.

Hoci sa školné v Ugande nepohybuje v závratných výškach, stále je množstvo rodín, ktoré si z rôznych, najčastejšie z finančných, dôvodov jednoducho takýto „luxus“ ako je pre nich poslať deti do školy, nemôžu dovoliť. Preto sme veľmi radi, že centrum sa stalo partnerom dlhoročného projektu Adopcia na diaľku®, vďaka čomu adoptívni rodičia zo Slovenska prispievajú 100 deťom z najchudobnejších rodín, aby mohli študovať.

Približne koľkým deťom SKCH vďaka svojim projektom v Ugande pomáha?

Dnes vďaka centru, Adopcii na diaľku a škôlke pomáhame už 176 deťom. Pracujeme na tom, aby sme mohli čo najskôr do centra prijať aj chlapcov a hľadáme spôsob, ako našu pomoc ešte zintenzívniť.

Jedným zo symbolov pôstneho obdobia sa pomaly stáva aj spomínaná malá pôstna krabička. Mohli by ste túto aktivitu ešte viac priblížiť?

Pôstna krabička pre Afriku je verejná zbierka Slovenskej katolíckej charity, ktorou sa snaží upozorniť na problémy v subsaharskej Afrike, aktuálne najmä v Ugande, a prispieť k ich riešeniu. Aby Charita mohla vo svojej práci efektívne pokračovať, do viac ako 600 farností rozposlala 40-tisíc malých pôstnych krabičiek s informáciami o svojich aktivitách. Krabička informuje, ale ja zároveň pokladničkou na pôstne obdobie, počas ktorého do nej ľudia môžu zbierať svoje pôstne dary. Tie nám následne pošlú a mi ich premeníme na konkrétnu pomoc deťom, o ktorej som doteraz hovoril.

"Prispieť sa dá aj online prostredníctvom našej stránky www.postnakrabicka.sk alebo aj zaslaním darcovskej sms v tvare DMS medzera CHARITA na číslo 877. Jej cena je 2 eurá."

A čo dievčatko, ktoré sa na nás z Pôstnej krabičky usmieva tento rok?

Tvárou kampane je len šesť ročná Jamila, ktorá do Centra Nepoškvrneného Srdca Panny Márie prišla v máji 2013 veľmi zoslabnutá. Okrem vírusu HIV ju trápil aj chronický kašeľ. Lekári okamžite nasadili ARV liečbu a lieky proti TBC. Jamila žila len s babičkou, tá má však vyše 80 rokov, a preto sa o ňu nedokázala dobre postarať a pravidelne s ňou chodiť k lekárovi. Dnes Jamila chodí do škôlky a patrí k jedným z najživších dievčat v centre. Babičku navštevuje pravidelne cez prázdniny a pomaly sa pripravuje na nástup do školy.

Ako sa ľudia môžu do zbierky zapojiť?

Ako som už spomínal, počas pôstu si do pôstnej krabičky môžu odkladať pôstne dary a na konci pôstu ich poslať na náš účet 4008058424/7500 v ČSOB, v.s. 174. Prispieť sa dá aj online prostredníctvom našej stránky www.postnakrabicka.sk alebo aj zaslaním darcovskej sms v tvare DMS medzera CHARITA na číslo 877. Jej cena je 2 eurá. Určite si pozrite našu stránku, nájdete tam všetky potrebné informácie.

Rád by som využil možnosť a všetkým ľuďom, ktorí sa zapojili do našej kampane v minulosti, alebo sa zapoja počas tohoročného pôstneho obdobia zo srdca vyjadril veľkú vďaku. Naše centrum sa vďaka vám stalo miestom naplneným radosťou detí a vaše modlitby, obety a finančné dary menia ich životy.

Lukáš Melicher

Foto: Slovenská katolícka charita

Postoy.sk je mediálnym partnerom projektu Pôstna krabička pre Afriku.

Revolúcia v manželstve – z Ríma?

0
0

Categories: 

sobotu uverejnili najdôležitejšie talianske konzervatívne noviny Il Foglio úplný text dlhého úvodného príhovoru, ktorý predniesol kardinál Walter Kasper vo Vatikáne na Konzistóriu zameranom na rodinu, prípravnému stretnutiu k Mimoriadnej synode o rodine, ktorá sa uskutoční 5. - 19. októbra v Ríme.

Text je k dispozícii stále len v taliančine (hoci niektoré významné pasáže sú už aj v angličtine). Dlho to však nepotrvá, pretože dobrý kardinál „položil otázky“, ako sám povedal, veľmi kontroverzné otázky o pastoračnom prístupe k rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom, zvlášť či môžu byť znovu pripustení k prijímaniu.

Prednáška nemala zostať utajená – vlastne mala byť uverejnená v knižnej forme, pravdepodobne aj s inými materiálmi. No keď sa objavila takto náhle a so zdanlivo revolučnými návrhmi pochádzajúcimi zo starovekej praxe, určite sa z nej v nadchádzajúcich mesiacoch stane horúca téma. Niektorí komentátori už hovoria, že ak Cirkev nepovolí rozvedeným a znovu zosobášeným pristupovať k prijímaniu teraz, budeme tu mať ďalšie obdobie šoku a hnevu, podobne ako tomu bolo v roku 1968 po zverejnení encykliky Pavla VI. Humanae vitae, ktorá znovupotvrdila kresťanskú náuku o antikoncepcii.

Kasperove otázky k prístupe k rozvedeným a znovu zosobášeným

To vytvára v nejednej oblasti nemalý zmätok. Kasperov text je opatrný a skusmý – aj keď sa zdá, že ukazuje revolučným smerom. Hlási sa k Ježišovmu zákazu rozvodu, pričom zároveň skúša riešiť niečo, čo sa stalo ťažkým moderným problémom.

"Kasperov text je opatrný a skusmý – aj keď sa zdá, že ukazuje revolučným smerom. Hlási sa k Ježišovmu zákazu rozvodu, pričom zároveň skúša riešiť niečo, čo sa stalo ťažkým moderným problémom."

Takmer každý katolík dnes pozná niekoho, kto sa nachádza v neusporiadaných manželských okolnostiach. Rozvod je až príliš častý, dokonca aj medzi praktizujúcimi katolíkmi, a – vzhľadom na sexuálne šialenstvo a ekonomické či kultúrne tlaky moderných spoločností – nie je vždy chybou jednej zo strán. Preto aj viacerí pápeži – Ján Pavol II., Benedikt XVI., a teraz František – povzbudzujú k hľadaniu pastoračných riešení. Hovorca Vatikánu páter Federico Lombardi povedal, že Kasperovo uvažovanie je v súlade s pápežovým.

Napriek tomu sa však zdá, akoby sa táto prednáška snažila o niečo, čo sa aspoň na povrchu zdá byť protirečením. Kasper hovorí o potrebe „zmeny paradigmy“, podľa ktorej by sa Cirkev mala stať milosrdným Samaritánom pre tých, čo s plačom prosia o úľavu. No v tej istej pasáži sa hlási k nerozlučnosti manželstva, ktorú „nemožno opustiť či zrušiť odvolávaním sa na povrchné chápanie lacného milosrdenstva.”

Našu situáciu prirovnáva k situácii na 2. vatikánskom koncile, keď dogmatické princípy akoby bránili určitým činom, ale koncilu sa predsa len podarilo „otvoriť dvere“. Napriek poplachu, ktorý by toto prirovnanie mohlo vyvolať u niektorých ľudí, skusmo ponúka dve možnosti takéhoto „otvorenia“.


Kardinál Walter Kasper

Dve cesty - zjednodušenie nulitnosti a pokánie

Prvé by sa dalo chápať ako zjednodušenie a zosobnenie procesu anulovania manželstva. Miesto aby šlo o formálny kánonický proces, „biskup by mohol zveriť túto úlohu kňazovi s duchovnými a pastoračnými skúsenosťami penitenciára či biskupského vikára.“ Mohlo by sa predpokladať, že on bude poznať osobu a situáciu lepšie, a tým by sa vyhol ťažkopádnosti neosobnejšieho procesu. Niektorí kánonickí právnici sa už pýtali, ako by to mohlo fungovať v praxi, ale minimálne teoreticky v zásade nejde o nič viac než o úpravu existujúceho chápania, že manželstvo môže byť za určitých podmienok posúdené ako nulitné.

Druhé, revolučnejšie „otvorenie“ ponúka po období pokánia „nie druhé manželstvo, ale stôl spásy, a to účasťou na prijímaní.”

Tu argumentácia stráca na jasnosti a potrebuje ďalšie vysvetlenie. Roberto de Mattei, historik, ktorý písal aj pre The Catholic Thing, odpovedal v Il Foglio ten istý deň, ako sa objavil Kasperov text, že kardinál nemôže zrušiť dejiny a náuku „bezohľadnou revolúciou v kultúre a v praxi.“

Ťažko povedať, či Kasper navrhuje práve toto – aj keď de Mattei je veľmi bystrá hlava a zdá sa, že na jeho slovách niečo je. Kardinál správne dodáva, že pokánie za určitých okolností by malo viesť k spovedi. Potiaľto je to bez výhrad. Potom však uvádza zoznam piatich podmienok a ako vyvrcholenie pripája návrat k prijímaniu pre človeka:

  1. ak oľutuje svoje zlyhanie v prvom manželstve,
  2. ak vyjasnil svoje záväzky z prvého manželstva, ak je definitívne vylúčené, že sa môže vrátiť späť,
  3. ak nemôže bez ďalších škôd opustiť zodpovednosti, ktoré vzal na seba s novým občianskym manželstvom,
  4. ak napriek tomu robí, čo môže, aby prežíval možnosti druhého manželstva na základe viery a vychovával svoje deti vo viere,
  5. ak túži po sviatostiach ako po zdroji sily vo svojej situácii, mali by sme či môžeme mu po období, keď sa vydal novým smerom, po období „metanoie“, odopierať sviatosť zmierenia a následne aj sviatosť oltárnu?

Aby to nebol ďalší výstrel na ohrozenú sviatosť

Kardinál Kasper tvrdí, že by nešlo o masové riešenie, ale uplatňovalo by sa len pri niekoľkých ľuďoch v zlej situácii, ktorí sviatosti naozaj chcú. A svoj skusmý návrh podporuje príkladmi z raných dejín Cirkvi – pravoslávni stále povoľujú rozvod a opätovné zosobášenie – ktoré by sa dali opatrne uplatniť. Niektorí odborníci popierajú, že by niekedy v ranej minulosti boli takéto prípady, až kým sa o mnoho stáročí neskôr v Byzantskej ríši neuvoľnili normy.

"V prvotnej Cirkvi bolo obdobie pokánia a dokonca aj druhé manželstvo malo kajúcny charakter, ale dokáže si niekto naozaj predstaviť, že budeme zavádzať túto kajúcnu prax?"

Na celú túto argumentačnú líniu som sa opýtal istého dôveryhodného kňaza. Ten prišiel s odlišnou „pastoračnou“ perspektívou:

Ako kňaz vo farnosti mám súcit s dobrými ľuďmi, ktorí sú či boli v zlom manželstve. Niektorí z nich sú hrdinskí až svätí – dokonca aj medzi tými, ktorí uzavreli druhé občianske manželstvo. Naozaj by som veľmi rád našiel spôsob, ako im pomôcť prijímať Eucharistiu a usporiadať ich situáciu, no nemyslím si, že by Kasperovo „riešenie“ mohlo fungovať. Viem, ako niektorí v prvotnej Cirkvi riešili druhé manželstvá, že tam bolo obdobie pokánia a že dokonca aj druhé manželstvo malo kajúcny charakter, ale dokáže si niekto naozaj predstaviť, že budeme zavádzať túto kajúcnu prax? Vie si niekto predstaviť, že bude prijatá? Ja nie. A so všetkou úctou, iba by sme tým vystrelili ďalšiu guľku na sviatosť, ktorá sa beztak už tacká pred kultúrnou popravčou čatou.  

Pripravme sa. V krátkej budúcnosti budeme počuť na túto tému ešte oveľa viac.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať vo vreckovom formáte v Encounter Books.)

Pôvodný text: A Revolution on Marriage – in Rome?, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Prečo budem voliť Jána Čarnogurského

0
0

Categories: 

Pred niekoľkými týždňami som na internete našiel záznam relácie Štefana Hríba Večer pod lampou ešte z roku 2005 (online tu). Nakrúcala sa krátko po úmrtí Jána Pavla II., bola venovaná jeho osobe a dejinám 20. storočia.

Hosťami v nej boli filozof Miroslav Marcelli, spisovateľ Michal Hvorecký a politici Peter Osuský a Ján Čarnogurský. Hvorecký s Marcellim akoby zastupovali liberálov a popri slovách uznania vznášali aj výhrady, ako napr. prečo pápež neschválil používanie kondómov, svätenie žien, homosexuálne správanie a pod. Úrovňou to bola veľmi kultivovaná debata, hovorilo sa o malých aj veľkých dejinách, išlo sa na koreň veci a dá sa povedať, že v nej svojou kultúrou aj argumentáciou Čarnogurský s Osuským s prehľadom a šarmom dominovali.

Prečo to píšem? Doba sa posunula o takmer 10 rokov a hoci viaceré civilizačné témy z debaty sú ešte aktuálnejšie ako vtedy, neviem si dobre predstaviť, že by ju dnes niekto iný miesto Čarnogurského zvládol podobne alebo lepšie. Nebola to diskusia o náboženstve, ale skôr všeobecne o spoločnosti, o dôležitých veciach, ktoré posúvajú život vpred, o našej minulosti, o trvalých veciach, proste debata, ktorá si vyžaduje mať za sebou nejaký background, citlivosť a porozumenie podstatným veciam. Niečo, čo by okrem iného malo byť pre hlavu štátu základným predpokladom.

Ján Čarnogurský toto má a sledujúc diskusie a rozhovory ostatných kandidátov na prezidenta, osobností medzi nimi niekoľko je, ale jeho úroveň nedosahuje nikto. U niektorých to tak nie je prirodzene pre mladší vek, ďalší sú jednoducho iná liga. Samozrejme sa nedá porovnávať 2 a pol hodinová Hríbova diskusia s predvolebnými prekáračkami, ale ani „medzi ich riadkami“ sa veľmi nedá nájsť niečo trvalejšie, čo by kandidát chcel vniesť do charakteru štátu a spoločnosti. Niečo hodnotnejšie a nadčasovejšie ako iba opozícia proti Ficovi či málohovoriaca ambícia, že bude „stáť za ľuďmi“. Ak sa Slovensko chce vytrhnúť z niekoľkoročnej depresívnej nálady, malo by byť na osobu prezidenta ďaleko náročnejšie.

Rovno pod nosom máme ľudí, ktorí sa zaslúžili o Slovensko, a často si ich nevážime alebo ich rovno nenávidíme. To je tragédia tejto krajiny. Ján Čarnogurský má jasný prezidentský formát a kultúrne povedomie, aké bude Slovensko v blízkej dobe potrebovať, preto dám hlas jemu.

Lukáš Obšitník

Biskup Loverde: Zlo pornografie sa šíri ako mor

0
0

Categories: 

Už si nepamätám na ten elektrizujúci moment, keď som po prvýkrát v živote videl pornografiu, no pamätám si, že ako malí chlapci na začiatku 60-tych rokov sme boli posadnutí obrázkami z Playboya.

Spomínam si, s akou samozrejmosťou sa o ňom hovorilo medzi dospelými, i keď o mojej mame a mojom ockovi to neplatilo. Pani odnaproti povedala, že jej manžel je doma chorý a potrebuje nejaké zošitové romány alebo niečo na zahnanie dlhej chvíle a od môjho otca chcela, aby jej za Playboye toho chlapíka vymenil nejaké romány. Môj otec síce odmietol, ale ako je možné, že som o tom vôbec vedel? My pred našimi dcérami zatajujeme už samotnú existenciu takýchto časopisov.

Pamätám si, ako jeden môj kamarát ukradol Playboye svojmu otcovi a my sme si ich schovali v lese. Ktorý chlapec v istom veku si nepamätá, ako si pozeral Playboye, vlhké od skrýše pod stromami a lístím? Ešte si spomínam na tú vôňu.

Pamätám si, ako som sa dostal do vážnych problémov, keď moja mama objavila nápis „Playboy: zábava pre chlapcov“, ktorý som napísal, zospinkoval a posielal si s kamarátmi. Vykonávateľom spomínaných problémov bol môj otec – aj keď si nepamätám, či som dostal výprask remeňom alebo sklamanú prednášku.

Otroctvo aj zranenie

Tieto a ďalšie myšlienky ma napadli pri čítaní úvodnej časti pastierskeho listu biskupa Paula Loverdea z Arlingtonu vo Virgínii. Termín jeho oficiálneho vydania bol vhodne zvolený na sviatok sv. Jozefa, pretože list zdôrazňuje zodpovednosť otca pri ochrane svojej rodiny pred jedom pornografie. Toto je jeho druhý list o pornografii a pokiaľ viem, iba tretí od akéhokoľvek amerického biskupa, pričom druhý je od biskupa z Kansas City Roberta Finna.

Matt Fradd rozpráva príbeh, ako pri hrabaní sa v kufri u príbuzného v garáži našiel „lesklý obrázok z časopisu, na ktorom bola úplne nahá žena. Zalapal som po dychu a mal som pocit, že sa mi zastavilo srdce – nikdy som nič také nevidel.“ Ako povedal, pocítil hrôzu a hneď nato vinu.

"Zlo pornografie sa šíri našou kultúrou ako mor. Čo bolo kedysi hanebnou a príležitostnou neresťou niekoľkých, to sa dnes stalo stredným prúdom v zábave pre mnohých..."
Biskup Paul Loverde

Neznie to povedome? Necítili sa toľkí z nás práve takto, keď po prvýkrát v živote videli niečo podobné?

Fradd na dlhé roky upadol do zvyku stále častejšie pozerať takéto obrázky. Ako píše, „postupne som pochopil, že keď manželia a otcovia pozerajú porno, nielenže sa sami stávajú otrokmi hriechu, ale aj hlboko zraňujú svoju schopnosť milovať a chrániť, ako si to vyžaduje ich povolanie.“

Fraddov šťastný koniec po rokoch zápasu nie je v dnešných dňoch taký častý. Svet je zaplavený pornom: prvé digitálne obrázky zaútočia na mladý mozog oveľa tvrdšie a zotročia ho na oveľa dlhšie, dokonca aj na čas, keď už je človek v manželstve a v rodinnom živote, a žiaľ aj po ňom, keď sú manželstvá a rodiny týmito obrázkami zničené.

Obeťami sú najnevinnejší z nás

Biskup Loverde je naozaj pravý pastier, keď publikoval druhé vydanie knihy Draho kúpení:

Počas svojich takmer päťdesiatich rokov kňazstva som videl, ako sa zlo pornografie šíri našou kultúrou ako mor. Čo bolo kedysi hanebnou a príležitostnou neresťou niekoľkých, to sa dnes stalo stredným prúdom v zábave pre mnohých... Tento mor sa vkráda do duší mužov, žien a detí, ničí putá manželstva a jeho obeťami sú najnevinnejší z nás. Ničí u ľudí schopnosť vidieť sa navzájom ako jedinečný a krásny výraz Božieho stvorenia – miesto toho im zatemňuje pohľad, takže iných vidia ako predmety, ktoré sa dajú použiť a s ktorými sa dá manipulovať.

Predstavuje hrozbu, veľmi dobre známu tým, čo buď sami boli konzumentmi porna alebo sú jednoducho informovaní o tom, ako postupuje do šírky a preniká do hĺbky. No dodáva: „Asi najväčšou škodou vyplývajúcou z pornografie však je, že ničí u človeka ‚vzor‘ nadprirodzena. Naše prirodzené videnie v tomto svete je vzorom pre nadprirodzené videnie v budúcom. Keď raz tento vzor pokrivíme či poškodíme, ako budeme rozumieť skutočnosti?“ Náš nadprirodzený zrak sa poškodí, ak svoj prirodzený zrak používame nesprávne.

Svoj list adresuje všetkým ľuďom vo svojej diecéze a môžeme si len želať, aby tento dôležitý dokument čítali aspoň jeho veriaci katolíci; mladí, slobodní či zosobášení, kňazi a rehoľníci: „Žiadny človek, ktorý žije v našej kultúre, sa nemôže úplne izolovať od moru pornografie. Všetci sú viac či menej ovplyvnení, dokonca aj tí, čo sa priamo nezúčastňujú na užívaní pornografie.“

Biskup Paul Loverde.

Had ovinutý okolo žien a detí

Myslím na svoje dcéry a pýtam sa sám seba, ktorý z ich kamarátov na dobrej katolíckej základnej škole, kam chodia, prišiel z rodiny, ktorá skrýva problém s pornom. Mám pocit, že by som zabil kohokoľvek v akomkoľvek veku, keby mojim dcéram ukázal tieto odporné obrázky, ku ktorým sa teraz dá dostať len niekoľkými dokonca náhodnými ťuknutiami na iPhone.

Biskup Loverde sa podrobne venuje „štyrom falošným argumentom“, ako ich nazýva: 1) žiadne obete, 2) mierne užívanie porna môže mať terapeutické účinky, 3) porno je pomôckou pri dozrievaní a 4) kresťanská opozícia sa zakladá na nenávisti voči telu.

"Sledovanie porna dehumanizuje diváka a rozkladá rodinu. Otec má svoju rodinu chrániť, ale prostredníctvom porna dovoľuje, aby do nej vkĺzlo to, čo Loverde nazýva 'hadom', a ovíjalo sa okolo jeho ženy a detí."

Loverde zdôrazňuje, že medzi obete patrí dôstojnosť tých, čo „vystupujú“ v porne, často „núdznych“ a „zraniteľných”, „chudobných, zneužívaných a marginalizovaných, dokonca deti“, z ktorých sa robí obyčajný tovar. Sledovanie porna dehumanizuje diváka a rozkladá rodinu. Otec má svoju rodinu chrániť, ale prostredníctvom porna dovoľuje, aby do nej vkĺzlo to, čo Loverde nazýva „hadom“, a ovíjalo sa okolo jeho ženy a detí.

Draho kúpení je svojím spôsobom pozoruhodný náukový dokument od jedného z veľkých, no neospevovaných biskupov našej doby. Ostatní biskupi väčšinou dostávajú viac pozornosti, zatiaľ čo Paul Loverde po celý čas robí, čo vie, aby zachoval pravú vieru u tých, ktorí sú mu zverení.

Jeho výrečná obhajoba si zasluhuje širokú čítanosť a pozorné štúdium zo strany mužov a zvlášť ich synov – tých, ktorí mi jedného dňa prídu zaklopať na dvere a budú hľadať moje dcéry.

Sv. Jozef, oroduj za nás.

Austin Ruse
Autor je prezidentom Catholic Family & Human Rights Institute (Katolícky inštitút pre rodinu a ľudské práva, C-FAM), výskumného inštitútu so sídlom v New Yorku a Washingtone, D.C, ktorý sa sústreďuje výlučne na medzinárodnú sociálnu politiku. Názory vyjadrené v tomto článku zastáva len p. Ruse a nevyhnutne nevyjadrujú politiku či postoje C-FAM.

Pôvodný text: A Strong Bishop Speaks Out on Porn, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

F. Neupauer: Tvorba stratégie ľudských práv znovu ignoruje kresťanský sektor

0
0

Categories: 

Kresťanské mimovládne organizácie sa pri tvorbe stratégie ľudských práv cítia znovu ignorované. Premiérovi Robertovi Ficovi zaslali list, kde žiadajú prípravu Stratégie zrušiť. Rozprávali sme sa s predsedom FKI Františkom Neupauerom.

Minulý rok bol aj na základe protestu viacerých mimovládnych organizácií zastavený proces tvorby Celoštátnej stratégie ľudských práv a neskôr nanovo obnovený. O čo vtedy išlo odporcom? 

Odporcov bolo viacero a to nie len zo strany MVO. Naša kritika smerovala k obsahu aj k forme pripravovanej Stratégie. Namietali sme napríklad krátky časový úsek na pripomienkovanie, zahmlené pojmy bez jasného významu, ako aj chýbajúce právne zakotvenie v slovenskom a medzinárodnom práve, ktoré absentovalo v prvotnom dokumente. Oceniť sme mohli jedine možnosť zapojiť sa do diskusie k návrhu počas workshopov, ktoré pripravili ministerstvá. Pripomienky sme zverejnili aj formou „zborníka“ na 150 stranách. Zároveň sme neodmietli tvorbu dokumentu ako celku, ponúkli sme svoju pomoc a chceli na ňom aktívne participovať.

"Minister Lajčák nás uistil, že jeho rezort sa nepokúša presadzovať akúkoľvek ideológiu a chce byť len nestranným 'rozhodcom' v procese tvorby stratégie."

Dňa 3. októbra 2013ste sa stretli s podpredsedom vlády Miroslavom Lajčákom. Čo bolo témou stretnutia?

Okrem mňa ako predsedu Fóra kresťanských inštitúcií (FKI) tam boli prítomní aj zástupcovia Fóra života, eRka a Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku (HFI). Navrhli sme, aby bol dokument Stratégie postavený na základoch, na ktorých sa dokáže dohodnúť celá spoločnosť a zároveň sme k tomu aj medzinárodne zaviazaní - reč je o dohovoroch OSN dotýkajúcich sa predovšetkým základných ľudských práv. Druhá strana (ministerstvo) hovorila o potrebe dať do stratégie európske dokumenty, ba aj dokumenty, ktoré mali len odporúčací charakter, nie sú právne záväzné. To nás prekvapilo.

Bolo mi ako predsedovi FKI umožnené spolupodieľať sa na Stratégii tak, že som sa mohol zúčastňovať rokovaní koordinačnej skupiny (má 30 členov menovaných Radou vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny), ktorá celý proces zastrešovala. Pán minister nás uistil, že o obsahu pripravovanej stratégie sa chce diskutovať so všetkými subjektmi, ktorých sa to týka a ktoré o to prejavia záujem, a že jeho rezort sa nepokúša presadzovať akúkoľvek ideológiu a chce byť len nestranným „rozhodcom“ v procese tvorby stratégie.

Aký bol váš ďalší postup?

Žiadali sme, aby popri samostatných témach, na ktorých sa pracovalo (seniori, osoby so zdravotným postihnutím, deti, ľudia na hranici chudoby, migranti, a pod.), boli aj témy ako ochrana života pred narodením, náboženská sloboda, výhrady vo svedomí a práva rodičov. Žiadna z týchto tém sa však nestala samostatnou témou. Žiadali sme, aby boli aspoň pod kolónkou „Iné“, ani to sa neuskutočnilo.

Keď sa na to dívam spätne, mám pocit, že ak by to prešlo, odradilo by to liberálne zmýšľajúcich aktivistov a začali by bojkotovať celú Stratégiu. My sme napriek tomu proces nebojkotovali, ale pozývali našich členov a odborníkov, aby sa zapájali do daného procesu a do kreovaných pracovných skupín.

Kto tvoril tieto skupiny?

Ako členovia sú v nich zástupcovia štátnej správy, výborov, MVO, takisto aj jednotlivých ministrov. V decembri sa na koordinačnej rade hovorilo, že každý, kto bude mať záujem, bude môcť na procese Stratégie pomôcť. Ak by bol problém, vtedajší koordinátor procesu Filip Vagač uistil prítomných, že sa bude snažiť zabezpečiť, aby boli pracovné skupiny naozaj otvorené širšiemu názorovému a odbornému spektru.

Dodržiavalo sa to?

Stratégia sa vyvíjala postupne tak, že niektoré pracovné skupiny (napr. seniori) pripravili dokument. Iné pracovné skupiny sa dlho nevytvárali, a keď sa vytvorili, tak sa v nich často znemožnila participácia osobám, ktoré by do Stratégie vniesli prinajmenšom diskusiu. Príkladom je oblasť vzdelávania – tu by iste mal čo povedať riaditeľ Združenia katolíckych škôl Slovenska a iní. Pod zámienkou „odbornosti“ však neboli do tejto skupiny prijatí. Mrzí ma, že názorovú rôznorodosť tu zabezpečujú za mimovládne organizácie len dvaja členovia OZ Iniciatívy Inakosť, nik iný.

"V pracovných skupinách, kde boli akceptovaní odborníci aj za FKI, Fórum života a i., majú títo členovia možnosť diskutovať, ale ich myšlienky a postoje sa nedostávajú do výsledných dokumentov."

To, čo sa v pracovných skupinách vytvorí, bude súčasťou stratégie?

Vo fungujúcich pracovných skupinách, kde boli akceptovaní odborníci aj za FKI, Fórum života a i., majú títo členovia možnosť diskutovať, ale ich myšlienky a postoje sa nedostávajú do výsledných dokumentov. MUDr. Anna Kováčová, ktorá sa zúčastňuje rokovaní v pracovnej skupine „Práva dieťaťa“, mi napísala: „...Síce sa prediskutovali viaceré témy, vyvolávajúce "trecie plochy", ale tie nie sú vo finálnom dokumente zapracované. Ide o témy ako napr. 1) tradičná rodina a manželstvo ako zväzku muža a ženy, ktorá je ideálnym prostredím pre rozvoj dieťaťa, 2) otázka náboženskej slobody a výhrady vo svedomí vzhľadom na výchovu dieťaťa, 3) práva nenarodených detí. Ak aj boli súčasťou diskusií na workshopoch, v záveroch správy nie sú vôbec spomenuté.“ Pani Kováčová žiadala, aby bola zohľadnená názorová platforma občanov zastávajúca sa prirodzených a tradičných hodnôt. A na záver podotkla a vyjadrila aj postoj mnohých z nás: „Problém Stratégie nie je téma LGBTI, ale nulová tolerancia voči inému názorovému spektru.“

Kto riadi celý proces?

Vytvorili sa dva orgány – redakčný tím a riadiaci výbor. Tretím stupňom je samotný predseda Rady vlády pre ľudské práva, teda minister M. Lajčák a samotní ministri. Redakčný tím zodpovedá za text stratégie, pričom bude vychádzať z podkladov spracovaných gestormi jednotlivých tém, riadiaci výbor bude tento proces koordinovať. Koordinačná skupina na svojom šiestom zasadnutí dňa 3. februára 2014 schválila nomináciu do týchto orgánov. Bohužiaľ, musím konštatovať, že ich personálne zloženie je priam fundamentálne ideologicky jednofarebné. Nenájdete tam vyváženosť, ba možno ani jedného človeka, ktorý by prezentoval iné ako liberálne hodnoty.

"Bohužiaľ, musím konštatovať, že personálne zloženie rozhodujúcich orgánov je priam fundamentálne ideologicky jednofarebné."

Akí členovia boli schválení?

Do redakčného tímu sa schválili Sylvia Porubänová, Peter Kresák a Dagmar Horná. Do riadiaceho výboru Pavol Demeš (ako koordinátor stratégie), ktorý sa však po poslednom zasadnutí koordinačnej skupiny vzdal tejto funkcie. Ďalej Barbara Illková (Ministerstvo zahraničných vecí), Jana Kviečinská (Iuventa), Martin Macko (Iniciatíva Inakosť), Miloš Nemeček (Výbor pre seniorov), Marián Filčík (Ministerstvo spravodlivosti) a Oľga Pietruchová (Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny), ako prísediaca tu bola za redakčný tím určená Sylvia Porubänová.

Pri ich kreovaní ste boli prítomní aj vy?

Áno, aj nie. Ako člen koordinačnej skupiny som do redakčného tímu mohol navrhnúť jedného nominanta. Navrhovaných bolo nakoniec asi osem ľudí a výslednými členmi malo byť najprv päť ľudí, neskôr sa počet upravil na troch. Peter Kresák 7. marca abdikoval. Namiesto toho, aby napr. náš nominant bol ako náhradník prizvaný k tejto práci, členovia koordinačnej skupiny začali hľadať niekoho iného.

Do riadiacej skupiny som nemohol zasahovať. Tam mi nebolo umožnené dať čo i len nominanta. Naviac, keď som namietal proti zneniu zápisnice zo zasadnutia koordinačnej skupiny, tak sa diskusia neviedla o obsahu mojich pripomienok, ale o tom, či vôbec mám právo niečo namietať. Prosil som, aby moje vecné pripomienky boli aspoň ako príloha zápisu. Či sa tak stalo, neviem.

"Do riadiacej skupiny som nemohol zasahovať. Tam mi nebolo umožnené dať čo i len nominanta."

Čo konkrétne ste namietali?

Zápisnica sa vytvorila tak, ako keby všetko išlo bez problémov. Napr. som žiadal, aby tam bol zapracovaný aj môj pohľad na kreovanie rozhodujúcich orgánov, kde som poukázal na ich nevyváženosť. Označil som to za vážnu hrozbu pripravovanej stratégie, nakoľko v redakčnom i riadiacom tíme nebude ani jeden hlas (!), ktorý by reflektoval pripomienky vyjadrené zástupcami mnohých občianskych organizácií už v minulosti.

Ako k tomu pristupuje minister M. Lajčák?

Podľa informácií, ktoré mám, minister Lajčák sa už jasne vyjadril v neprospech tradičných hodnôt a možno aj v rozpore s programovým vyhlásením vlády. V záveroch z úvodného zasadnutia tzv. „Pracovnej skupiny k príprave a finalizácii zverenej časti Stratégie“ z 24. januára 2014 je uvedené, že minister považuje „podporu práv LGBTI osôb a politiku rodovej rovnosti za nespochybniteľné“. V zápise sa tiež uvádza, že „témy práv nenarodených detí, ochrana tradičnej rodiny a manželstva ako zväzku muža a ženy, otázka náboženskej slobody a výhrady vo svedomí by mali byť súčasťou diskusií na workshopoch, v stratégii však nebudú explicitne uvádzané“.

Pre nesúhlas s postupom prác pri Stratégii ste spolu s Fórom života zaslali premiérovi Ficovi list. Čo je jeho obsahom?

Uvedomujeme si, že názorové spektrum, ktoré prezentuje redakčný tím a riadiaci tím, je špičkou ľadovca. Bol kreovaný cez koordinačnú skupinu, ktorá bola kreovaná Radou vlády pre ĽP. Celý tento systém sa správa nevyvážene a to nie je dobré v prvom rade pre demokratickú spoločnosť ako takú. V liste predsedovi vlády sme popísali proces tvorby Stratégie a že za takýchto podmienok žiadame jej zrušenie.

"V liste predsedovi vlády sme popísali proces tvorby Stratégie a že za takýchto podmienok žiadame jej zrušenie."

Ako bude proces pokračovať?

Keď v poradí tretí koordinátor Stratégie Pavol Demeš dňa 7. marca na túto funkciu rezignoval, tlmočil odkaz ministra Miroslava Lajčáka k danej téme: Minister Lajčák Stratégiu naďalej považuje za svoju prioritu a Zasadnutie Rady, ktoré malo byť na budúci týždeň sa presúva po prezidentských voľbách.

Na poslednom stretnutí Koordinačnej skupiny ma zastupovala Veronika Remišová, ktorá tlmočila náš postoj nasledovne: „Nesúhlasíme s pokračovaním Stratégie z týchto dôvodov: 1) absencia a neschválenie našich zástupcov do Riadiaceho a Redakčného výboru 2) neadekvátne nastavenie kritérií na výber odborníkov v pracovných skupinách a nevyvážené zloženie niektorých pracovných skupín 3) neplnohodnotné členstvo v Koordinačnej skupine (F. Neupauer len „pozorovateľ“) 4) nezapracovanie prioritných tém ako napr. právo na výhradu vo svedomí do Stratégie.“

Ako reagovala koordinačná skupina?

Jednomyseľne požiadala o jasný politický mandát a silnú politickú podporu pre Stratégiu od vlády. Teda nie je reč o snahe vyvážene konať a riešiť konkrétne ľudsko-právne problémy, ale s politickým mandátom presadiť vlastné ideologické požiadavky. Teda chcú v tomto nezdravom procese pokračovať s politickou podporou. Priznám sa, nerozumiem tomu.

Lukáš Obšitník


V druhom kole prezidentských volieb budem voliť:

0
0

Robertovi Ficovi sa črtá nakladačka

0
0

Categories: 

Vyzerá to tak, že Robert Fico môže o dva týždne dostať ešte väčšiu nakladačku, akú utŕžil teraz.

Zisk 28 percent pre úradujúceho premiéra, čo mával preferencie aj okolo 50-tky, je jednoznačne prehrou. Ak si k tomu zarátate sumár hlasov jeho hlavných protikandidátov – 58 percent (Kiska 24 + Procházka 21,2 + Kňažko 12,9), výsledok v druhom kole môže byť pre neho veľmi nepríjemný.

Samozrejme, Ficovi voliči v 1. kole pravdepodobne neprišli všetci a nie každý volič niektorého z jeho protikandidátov dá hlas Kiskovi. Ale percentuálny rozdiel týchto dvoch blokov sa zdá byť príliš veľký na to, aby ho ešte mohol Fico ľahko rozchodiť.

Pred pár týždňami sa pritom črtal scenár, že po Ficovej výhre a po Kaliňákovom obsadení premiérskeho kresla a kresla predsedu SMERu by v strane začali pomaly vystupovať do popredia rôzne záujmove skupiny, ktoré by už Fico nemohol držať pokope a Kaliňák na to zrejme nemá až také schopnosti. Nebolo to úplne nutné, ale malo to svoju pravdepodobnosť. Dnes sa črtá iný výsledok – Ficova porážka oslabí SMER natoľko, že jeho úbytok percent bude ešte väčší a rýchlejší. Môže tak dôjsť k skoršiemu zániku superdominantnosti jednej strany a k rovnomernejšiemu rozloženiu síl, čo by mnohým veciam mohlo veľmi prospieť.

Často padá výhrada, že Radoslavovi Procházkovi znemožnili účasť v druhom kole volieb ostatní kresťanskí kandidáti (v zmysle spojitosti s KDH) – Pavol Hrušovský a Ján Čarnogurský. Dovolím si nesúhlasiť. Sčasti je to možno tak, ale nie úplne. Počet hlasov, ktoré získali, neodzrkadľuje ich skutočnú voličskú základňu. V posledných predvolebných prieskumoch mali obaja viac percent, ako potom reálne dostali. Tá časť ich voličov, ktorá bola náchylná voliť Procházku, to pravdepodobne nakoniec aj naozaj urobila, hlavne keď videla na poslednú chvíľu rastúce Procházkove preferencie alebo jeho finiš v predvolebných debatách. Pri väčšine ostatných, ktorí z rôznych dôvodov radšej zostali pri svojich kandidátoch, nie je vôbec také isté, že by aj po prípadnom odstúpení ich kandidátov naozaj za Procházku zahlasovali. Hlavne u Hrušovského by sa ich hlasy asi viac rozdelili.

Väčší potenciál na zisk klasických kresťanských hlasov tu zrejme v skutočnosti nebol. Ak sa na to pozrieme z opozičnej optiky, omnoho väčší počet jeho potenciálnych voličov mu odobral skôr Milan Kňažko. Obaja kandidovali predovšetkým „proti Ficovi” a na rozdiel od Kisku stavali na svojich politických skúsenostiach. Procházka viazal mnoho konzervatívnych voličov, ale obaja lovili aj vo vodách mestských liberálov, pričom liberálna SaS Procházku priamo podporila. Kňažkových 12 percent alebo aspoň nejaká významná časť z nich chýbala Procházkovi ďaleko viac, ako neistých 3,3 percenta u Hrušovského alebo 0,6 u Čarnogurského. Kiskovo predbehnutie Procházku tak nehovorí len o porážke „kresťanských hlasov”, ale aj o porážke predstaviteľov opozičných politických strán celkovo, kam spolu s Procházkom patril predsa len aj Kňažko.

Andrej Kiska je oproti nim úplne nepolitický kandidát idúci do pre seba nového prostredia. Má to svoje zaujímavé dôsledky, ale aj veľké riziká.

Robert Fico by sa mal pripravovať na prehru. Andrej Kiska by už mal začať hľadať skúsených poradcov do prezidentského paláca. A noví konzervatívni lídri pravice by mali začať uvažovať, či porážka zoslabeného SMERu je tým jediným cieľom, za ktorým treba ísť. Už by nás konečne mohla čakať doba normálnych konzervatívno-liberálnych sporov, nie iba prekáračiek proti veľkému nepriateľovi.

Lukáš Obšitník

Katolíci v politike – áno alebo nie?

0
0

Categories: 

Možno príliš teoretická kniha, ale inak môže poslúžiť ako vcelku inšpiratívny návod na pôsobenie katolíkov v politike.


Giampaolo Crepaldi

„Prvou vecou, ktorú musí katolík v politike sám sebe ujasniť, je, či a prečo by mala mať jeho viera verejnú úlohu. Ak si na prvú časť otázky nedokáže dať kladnú odpoveď, nemal by vzájomne spájať svoju náboženskú vieru a angažovanie sa v politike.“

Takto jasne a stručne začína svoju štúdiu Giampaolo Crepaldi, arcibiskup z Trieste a bývalý sekretár Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Ako vyštudovaný filozof a teológ píše v knihe Katolík v politike úvahy o angažovaní sa veriacich vo verejnom živote. Kniha je občas príliš teoretická, často tam cítiť veľkú prevahu cirkevných dokumentov ako argumentačného základu, ale aj napriek tomu je vcelku inšpiratívnym čítaním, zvlášť pre kresťanov ašpirujúcich na štátnické a politické funkcie.

„Veľkým pozitívom publikácie je jej otvorenosť. Kresťanstvo prezentuje ako ponuku a alternatívu, ktorá sa vyberá slobodne, nie ako čosi, čo má byť vnútené.“

Nadácia Antona Tunegu vydala knihu s podtitulom Príručka pre obnovu. Skutočne, je to čítanie na „obnovu“ súčasnej politiky a jej predstaviteľov, ale aj vnútornú obnovu voličov. Kdesi v podtexte cítiť aj podnet na výmenu starej garnitúry za nových, uvedomelejších a lepších politikov. Autor knihy nabáda katolíkov vstupovať do verejného života, angažovať sa tam – a nebáť sa byť veriacimi aj v tomto prostredí. Ak sa oddelí súkromné od verejného, „viera bude modlitbou, bohoslužbou, individuálnou zbožnosťou, ale neprekoná vnútorný rozmer týchto postojov a nebude usmerňovať žiadnu verejnú činnosť v politickom spoločenstve.“ Preto treba, aby viera nestratila svoj verejný charakter.

Súčasne arcibiskup Crepaldi motivuje aktívnych politických činiteľov, aby posilnení vierou aktívne obraňovali život, hodnoty rodiny, ekológiu – a nielen to. Crepaldi ako najhlavnejšiu obsahovú náplň katolíckej politiky vidí ochranu práva života od počatia až po jeho prirodzený koniec, ďalej ochranu a podporu rodiny založenej na monogamickom manželstve medzi osobami odlišného pohlavia či garanciu slobody výchovy rodičmi vlastných detí. K úlohám pridáva sociálnu ochranu maloletých a oslobodenie obetí od moderných foriem otroctva ako sú drogy, vykorisťovanie, prostitúcia. Nechýba povinnosť katolíckych politikov garantovať právo na náboženskú slobodu, bojovať proti chudobe a tiež rozvíjať ekonómiu, ktorá je v službe človeka a verejného blaha s rešpektovaním sociálnej spravodlivosti, princípu ľudskej solidarity a subsidiarity.

Veľkým pozitívom publikácie je jej otvorenosť. Kresťanstvo prezentuje ako ponuku a alternatívu, ktorá sa vyberá slobodne, nie ako čosi, čo má byť vnútené: „Kresťanstvo vedie dialóg s politickým rozumom, pričom rešpektuje jeho autonómiu, ale žiada od neho vstúpiť do dialógu a tiež, aby sa pozrel, či je v kresťanskom posolstve niečo, čo by odporovalo skutočnému spolunažívaniu, alebo či v ňom sú základné indikácie pre to najlepšie vyjadrenie takéhoto spolunažívania.“

O tom, že kresťanstvo by nemalo chýbať vo verejnej sfére, svedčí Crepaldiho argument týkajúci sa dedičného hriechu. Človek nesmie zabudnúť na svoju vnútornú slabosť – a nesnívať o fiktívnom raji a spásonosnosti politiky. „Kresťanstvo dôveruje človeku i jeho schopnostiam hľadieť na spoločné blaho, ale zároveň reálne vidí jeho slabosti. Myslí si teda, že spoločnosť vždy potrebovala očistu. Občianske čnosti vždy potrebujú podporu a nasmerovanie, ináč upadnú.“ Bulvárnym jazykom môžeme povedať, že je hriechom sľubovať raj už tu na zemi. Pravdivejšie by bolo radšej voličom sľúbiť „churchillovské“ slzy, krv a pot.

"Podľa Crepaldiho ak sa propaguje svet bez Boha, nie je to neutrálny svet, ale diktát nového náboženstva – náboženstva bez Boha."

Výhradou voči pôsobeniu katolíkov v politike, štáte či správe vecí verejných je neutrálnosť či laicita štátu. Podľa Crepaldiho ak sa propaguje svet bez Boha, nie je to neutrálny svet, ale diktát nového náboženstva – náboženstva bez Boha. „Keď štát zakáže vystavovať na verejných miestach náboženské symboly, nie je neutrálny (prečo vlastne nedovolí vystaviť ich všetky?) ale nakazuje nové štátne náboženstvo, a to náboženstvo úplne bez náboženských súvislostí vo verejnom živote. Nakazuje vlastne novú netoleranciu.“ Crepaldi vidí riziko aj v tom, že ak „absolútny rozum“ označí náboženstvo za iracionálne, bude relativizovať aj etiku ako nevhodnú do verejného života. Rozum bude akceptovať iba to, čo sa dá zmerať. A morálku či etiku nezmeriate. „Ale na čo sa teda zredukuje ten verejný život?“

Crepaldiho kniha je určená širokej verejnosti, ale štýl, akým je napísaná, bude vyhovovať skôr akademikom. No nemali by ju obísť ľudia od fachu. Môže to byť inšpiratívne čítanie aj pre občanov-voličov, aj keď publikácia smeruje skôr k tým, ktorí zodpovedajú za res publicu. Tí by ju mali zaradiť priam do povinného čítania. „Katolík v politike je síce politikom, ale je aj katolíkom. Jeho viera vrhá na to všetko osobitné svetlo. Aj rozum vie, že život je život a smrť je smrť, že muž je muž a žena je žena, že z ľudského embrya sa rodí ľudská osobnosť a nie nejaká ohava. Avšak viera rozum osvecuje a posilňuje v momente slabosti. Katolík v politike vidí v prírode „stvorenie“, v Desiatich prikázaniach nevidí iba prírodný zákon, ale aj Bohom určené dobro, Bohom, ktorý je Pravda a Láska, a preto mu je jasné, kedy sa musí zastaviť, aj keby sa politický rozum, ktorý stratil dôveru v seba samého, rozhodol pokračovať.“

Matúš Demko

J. Figeľ: Manželstvo je spochybňované po celej Európe, kritika jeho ukotvenia je falošná

0
0

Categories: 

O čom bol kongres Európskej ľudovej strany, čo by malo robiť Slovensko smerom k Ukrajine a ako KDH odpovedá na výhrady k dohode so Smerom o novele ústavy. Hovorili sme s predsedom KDH Jánom Figeľom.

V Dubline bol 6. až 7. marca predvolebný kongres Európskej ľudovej strany. Aké boli jeho témy?

Európsku ľudovú stranu tvorí zoskupenie 73 strán z 39 krajín. Je rozhodujúcou politickou silou v európskych inštitúciách. Súčasťou kongresu bola voľba predsedu strany, ktorým sa s veľkou podporou stal Joseph Daul, francúzsky europoslanec, člen UMP. Druhým personálnym rozhodnutím bol výber kandidáta na budúceho šéfa Európskej komisie. Spomedzi dvoch kandidátov, ktorými boli Michel Barnier z Francúzska a Jean-Claude Juncker z Luxemburska, výraznú podporu, aj našu, dostal Jean-Claude Juncker. Reprezentuje menšiu krajinu, ale má výraznú skúsenosť ako dlhoročný premiér krajiny, šéf euroskupiny a takisto aj dlhoročný predseda strany Kresťanských demokratov v Luxembursku. Okrem toho kongres prijal volebný manifest, ktorý je istým akčným programom pre voľby a najbližšie roky po máji 2014.

Osobitnú časť kongresu tvorila agenda Ukrajiny. Na kongrese boli aj Vitalij Kličko, predseda UDAR-u, parlamentnej strany Ukrajiny, a donedávna väznená premiérka Julia Tymošenko. Kongres vyjadril jednoznačnú podporu demokratickým silám na Ukrajine a jej orientácii na európsku perspektívu so všetkými súvislosťami, ktoré znamenajú ekonomickú, politickú, diplomatickú a celkovú spoluprácu.

Čo na kongrese hovorili Kličko a Tymošenková?

Vitalij Kličko veľmi jasným spôsobom hovoril o odhodlanosti zvládnuť náročné témy, o tom, ako vnímajú svoje domáce zadanie, ako si cenia európsku spolupatričnosť a solidaritu. Hovoril nemecky a voľne, z hlavy. A preto to bolo spontánne prijaté. Julia Tymošenko bola vypočutá sediac na vozíčku, čo zároveň vyjadruje neľahkú situáciu, v ktorej sa ocitla ona samotná, ale aj celé úsilie tzv. oranžovej revolúcie po roku 2004. Bola veľmi vďačná nielen za možnosť sa zúčastniť, ale aj za slobodu, ktorú dnes môže požívať práve vďaka solidarite európskych priateľov, ktorí sa osobne zasadili o jej prepustenie z väzenia.

"Modernizácia Ukrajiny je proces oveľa ťažší než u nás, lebo kým tu komunizmus trval len 40 rokov, tam vyše 70."

Môžeme mať názory na mnohé nedostatky predstaviteľov štandardnej základnej opozície, pričom tam neradíme extrémistov. Vidím generáciu, ktorá sa od pádu Sovietskeho zväzu usiluje nielen o nezávislosť, ale o novú, modernú, inú Ukrajinu. Je to proces oveľa ťažší než u nás, lebo kým tu komunizmus trval len 40 rokov, tam vyše 70. Tam nebolo demokratickej skúsenosti, nebolo na čo veľmi nadväzovať, budovanie je naozaj od základu.

Ako vyzerá proces asociačnej dohody s EÚ?

Ak predtým bolo cítiť veľkú únavu z rozšírenia, tak to, čo sa deje na Ukrajine, potvrdzuje, že Ukrajina potrebuje jasný signál. Pokračovanie v procese otvorenosti európskeho domu pre tých, ktorí prichádzajú neskôr alebo zložitejšie, je v našom vlastnom záujme. Dnes je to možno ťažká predstava, lebo vládna zostava na Ukrajine samotná nie je zárukou stability alebo plnenia kritérií, ale ak dovedie krajinu k serióznym demokratickým voľbám, ak sa situácia sprehľadní a stabilizuje, som presvedčený, že sa Ukrajina znovu vráti k rokovaniam o spolupráci s Európskou úniou. Zakrátko bude podpísaná politická časť asociačnej dohody. Ďalším krokom bude riešenie bezvízového režimu pre Ukrajincov.

"Pričlenenie Krymu je anexiou územia, v rozpore s Ústavou Ukrajiny, medzinárodným právom a zmluvami podpísanými Ruskom v rokoch 1994 a 1997."

O situácii na Ukrajine má rokovať aj NR SR ako celok. Čo by malo byť výstupom z rokovania?

V KDH sme presvedčení, že Ukrajina je tak veľká téma, že si zaslúži diskusiu a stanovisko celého parlamentu. Ak si to zaslúžilo Kosovo a udalosti na Balkáne, tak určite si to zaslúži aj náš najväčší sused. Prijaté vyhlásenie NR SR musí pomenovať aj neprijateľnosť vojenskej intervencie a agresie zo strany Ruska na území Krymu, ktoré je porušením medzinárodného práva. Samozrejme sa musí vyjadriť aj k legitimite súčasných inštitúcií a reprezentácie Ukrajiny a zrejme aj k výsledkom referenda na Kryme. Lebo ak je niečo protiústavné a z medzinárodného pohľadu protiprávne, nemôže to zakladať nové právo. Pričlenenie Krymu je podľa mňa anexiou územia, v rozpore s Ústavou Ukrajiny, medzinárodným právom a zmluvami podpísanými Ruskom v rokoch 1994 a 1997.

Z Európskej únie dlhodobo prichádzajú kultúrno-ľavicové tlaky, písalo sa o správach Lunacek a Estrela. Ako sa na tieto tlaky pozeráte?

Považujem to za prejav rastúceho etického relativizmu, ktorý mal mnohé podoby v dejinách a rôzne východiská. Tento krát je to tzv. rodová ideológia, ktorá - na rozdiel od iných - vychádza z neprirodzeného chápania ľudskej identity. Kým predtým ideologicky diferenciačným znakom alebo kritériom bola trieda alebo rasa, teraz je to antropológia spájaná s identitou osoby, s jej sexuálnou orientáciou, ktoré sa považujú za kultúrno-sociálny a premenlivý fenomén. To je začiatok chaosu, alebo nových práv vyplývajúcich z takýchto východísk. My to odmietame práve preto, lebo to zasahuje do všetkých sfér a narúša prirodzené, univerzálne základné ľudské práva.

Veľká časť západných krajín už mnohé kultúrno-ľavicové zákony má prijaté. Nepovažujete to aj za chybu tamojších kresťanskodemokratických strán, ktoré voči tomu často krát ani veľmi neprotestovali?

Považujem to za chybu. Zároveň tvrdím, že odpoveďou nie je izolácia, ale ešte väčšie nasadenie. Ján Pavol II. bol za vstup Poľska do spoločnej Európy práve preto, aby tam Poľsko a ostatné nové členské krajiny, východné pľúca, priniesli to, čo v sebe majú - čerstvú pamäť, svedectvo, hodnoty, na ktorých záleží a ktorými zvíťazili nad totalitou komunizmu. Keď som bol európskym komisárom, stretol som sa s belgickým kardinálom Danielsom, ktorý mi v rozhovore o situácii v Belgicku povedal: „Viete, my sa už tak dobre máme, že nám už Boha netreba.“ Bola to ironizujúca veta, kriticky popisujúca stav spoločnosti, ktorý sa cyklicky opakuje cez celé dejiny.

Správa Lunacek a ďalšie jej podobné prechádzajú aj vďaka tomu, že za nich zahlasujú aj poslanci EĽS. Nie je väčšia nádej pre hodnotové veci vo frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR), kde je napr. poľská Kaćzinského strana?

Kaćzinského strana, s ktorou na regionálnej politickej úrovni spolupracujeme, je v tejto frakcii spolu s českými predstaviteľmi ODS a britskými konzervatívcami, ktorí presadili homosexuálne manželstvá. Podľa mňa to nemôže dobre fungovať. Útržkovito sem-tam, ale to nie je nejaká konzistentná frakcia. My sme v EĽS od začiatku, lebo ona vyjadrovala aj postupnosť našej integrácie alebo spolupráce. Od začiatku sme boli členmi Európskej únie kresťanských demokratov a Európskej demokratickej únie, kde patrili najmä konzervatívne strany počnúc Rakúšanmi a Britmi. A tieto dve sa vliali a spojili s EĽS, kde boli aj britskí konzervatívci, až kým neodišli za Davida Camerona.

KDH so svojím limitovaným potenciálom na predchádzajúcom kongrese v októbri 2012 v Bukurešti presadilo do 10-ročného aktuálneho dlhodobého programu EĽS pasáž o nedeli pre každého, ktorá vyjadruje aj európsku kultúru a sociálny rozmer a hlavne podporu pre rodinu. Som presvedčený, že to je jeden z konkrétnych prínosov a zároveň dôkazov, že sa dá presadiť hodnotový prístup. Teraz sme navrhovali jednu zo siedmich rezolúcii - Čo je dobré pre rodinu, je dobré pre Európu.

"Odpoveďou na budúcnosť EPP je ona samotná. Ak sa vyprázdni, ak tam nebude rezonovať hodnotový program, tak jej osud bude spečatený ňou samou."

Bolo to prijaté?

Bolo to delegované na najbližšie politické zhromaždenie, lebo dnešné nastavenie je také, že možno by to tesne prešlo alebo tesne neprešlo kvôli rozmanitým výhradám pri téme rodina. Rocco Buttiglione mi za Talianov povedal, že to bude podporovať, Španieli podobne, Nemci boli viac za, aj keď nie všetci. Odpoveďou na budúcnosť EPP je ona samotná. Ak sa vyprázdni, ak tam nebude rezonovať hodnotový program, tak jej osud bude spečatený ňou samou.

Schválený kandidát EĽS na predsedu Európskej komisie Jean-Claude Juncker v roku 2008 prispel k legalizácii eutanázie v Luxembursku. V parlamente to presadili jeho koaliční partneri spolu s opozíciou, luxemburský veľkovojvoda zákon odmietol podpísať, ale následne opozícia už aj spolu s Junckerom zmenili ústavu tak, aby to prešlo aj bez tohto podpisu. Je napriek tomu dobrým kandidátom na šéfa EK?

Nechcem to zľahčovať, ale politická zodpovednosť je náročná, spätá aj s programom, ale aj s konkrétnou funkciou, a nemala by byť vykonávaná v rozpore so svedomím. Mojím kandidátom číslo jeden bol Valdis Dombrovskis, bývalý premiér Lotyšska, ktorý je podľa mňa typom zodpovedného a dôveryhodného politika, nielen pre národnú agendu, ale aj európsku. Ten sa však pred kongresom vzdal nominácie, bude kandidovať do Európskeho parlamentu. Očakávam, že sa stane lotyšským komisárom. Čo sa týka Junckera, nechcem nikomu vstupovať do svedomia, ale pred voľbou do pozície kandidáta za EĽS som mu vyjadril podporu, ak budú rešpektované základné hodnoty a s tým súvisiace záujmy jednotlivých strán a členských krajín. V tom ponímaní napríklad aj téma rodiny, ktorú KDH aj konkrétne predstavilo a chce rozvíjať ako jednu z hodnotových tém na pôde európskych inštitúcií a strán.

Prebiehala počas schvaľovania jeho kandidatúry aj diskusia o jeho spoluúčasti na schvaľovaní eutanázie?

Osobitná hĺbavá diskusia nebola. Opakujem, boli dvaja kandidáti, Francúz Michel Barnier a Juncker. Teraz išlo skôr o pomenovanie nositeľa programu, ktorý bol schválený prvý deň a k nemu na druhý deň vybratý jeden z dvoch kandidátov. Otázky ochrany života od počatia po prirodzenú smrť sú v kompetencii členských štátov, tam nemá EÚ čo regulovať alebo zasahovať. Samozrejme pokušenia a pokusy pre to sú, sú opakované a rozmanité, ale aj o tom je naša zodpovednosť v spoločnej Európe, aby sme to, čo má platiť doma, realizovali s plnou domácou vážnosťou, a zároveň v Európe presadzovali či na báze subsidiarity alebo proporcionality to, čo sa má robiť pre dobro svojich členov a občanov.

Spolu so Smerom ste uzavreli dohodu o prijatí novely ústavy, kde sa doplní definícia manželstva a zmeny v justícii. Padli voči vám výhrady, že ste iba naleteli na Ficovu kampaň pred prezidentskými voľbami, ako na nich odpovedáte?

Odmietam tieto výhrady alebo často falošné ataky. Náš návrh má svoj pôvod v iniciatíve z augusta a septembra minulého roku, odkedy sa o ňom diskutovalo a rokovalo. Nepodpísali ho ani Daniel Lipšic, ani Lucia Žitňanská, ani Pavol Frešo, ani František Šebej, ani Jozef Viskupič ani Richard Sulík. Keby podpísali, myslím, že kritika by bola úprimná a by mohla byť potom aj vecná. Ale nepodpísať manželstvo po niekoľkotýždňovej dobe pozývania je samo osebe istým svedectvom. Návrh vychádza zo zákona o rodine a kritizovať nás, že niečo robíme pre dobro ukotvenia manželstva, ktoré je spochybňované dennodenne po celej Európe, je úplne falošné a škodlivé.

"Návrh vychádza zo zákona o rodine a kritizovať nás, že niečo robíme pre dobro ukotvenia manželstva, ktoré je spochybňované dennodenne po celej Európe, je úplne falošné a škodlivé."

Po druhé, ak ten veľký prichádza za tým menším a prijíma jeho návrh, kto vyhráva? Ja som skôr rád, že návrh, ktorý sme ohlásili, diskutovali a predložili, získava dnes podporu v podstate celého spektra politických predstaviteľov alebo strán, pričom jeho prijatie nie je možné bez Smeru. 10. septembra som všetkých predsedov politických parlamentných strán oslovil listom. Róbert Fico naň odpovedal ochotou rokovať až 19. februára. Ale prišiel a odpovedal pozitívne a zároveň to podmienil podporou pre zmeny v justícii. Tieto zmeny neprešli za Radičovej vlády, neprešlo to doteraz. Je to náš program. Teraz je šanca. Na marcovom pléne parlamentu sú návrhy od Lucie Žitňanskej a od Gábora Gála, ktoré sa týkajú tejto témy a aj vecne súvisia s daným riešením. My sme neprijali návrh Smeru tak, ako bol. Podmienili sme ho v piatich dôležitých bodoch, aby sa nedal zneužiť mocenským spôsobom voči nepohodlným, čestným a serióznym sudcom.

Keďže definitívne hlasovanie o návrhu bude až po prezidentských voľbách, nevidíte riziko, že Smer to spravil iba preto, aby sa zapáčil katolíckemu voličovi a nakoniec za to ani nezahlasuje?

Politika bez rizika neexistuje a väčšie veci sa bez rizika nedajú dosahovať ani v podnikaní, ani v živote. Pre KDH je toto dlhodobá programová téma. Ak to nevyjde kvôli nejakej zrade, teatrálnosti, zmene názoru, pre nás to zostane témou a bude kritériom pre budúce politické vzťahy na Slovensku. Myslím, že to môže vyjsť, ak jednak Smer dodrží svoje slovo a ak bude aj parlament rešpektovať to, čo vyjadrujú ľudia v mnohých prieskumoch a diskusiách. Definícia manželstva má výraznú vyše 80%-nú  podporu spoločnosti. Som presvedčený, že parlament tu nie je sám pre seba, ani my v opozícii tu nie sme na štyri roky vyčkávania, že príde príležitosť. Budeme konať a zároveň sa usilovať o zhodu v zásadných, dôležitých otázkach.

Ak by sme v jeseni minulého roku neboli prišli s iniciatívou a s návrhom, dnes by to nebolo tak nastavené, že buď- alebo. Nevedel som, či Róbert Fico bude kandidovať alebo nebude, je to jeho rozhodnutie. A čo sa týka nejakých volebných kalkulácií, niektorí ho možno za to pochvália, niektorí opustia. Smer je tak pestré a neštandardné zoskupenie, že tam máte Jána Podmanického, ktorý verejne povedal, že takýto návrh podporuje, aj Moniku Beňovú, ktorá hlása adopcie detí homosexuálnymi partnermi. My sme postavili konštruktívnu agendu pre dobro Slovenska. Ak sú schopní ju podporiť poslanci Národnej rady v počte 90 a viac, vyhrá Slovensko.

Iná výhrada zaznela zo strany Aliancie za rodinu, ktorá vraví, že návrh je nedostatočný, pretože nezabráni uzákoneniu registrovaných partnerstiev ani adopciám detí pre nich. Upozorňuje, že už existuje napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, že krajina, ktorá prijala registrované partnerstvá, nemala by ich diskriminovať a má im umožniť aj adopcie detí.

Súhlasím s tým, že neriešime všetko, ale riešime základ a na základoch sa dá stavať dobrá stavba pre nasledujúcu generácie. Cením si prácu Aliancie aj podporu takého širokého networku organizácií, ktorým záleží na manželstve, na rodine, na ochrane detí a na všetkých súvislostiach, ktoré ozdravujú spoločnosť u nás a v Európe. Zároveň chcem povedať, že návrh, ktorý sme predkladali, definuje alebo napĺňa dokonca prvý z bodov samotného manifestu Aliancie a z manifestu košického Národného pochodu za život.

To aj oni priznávajú.

Čo sa týka adopcií, respektíve partnerstiev, samotný návrh má svoju základnú stránku, teda vecný návrh ústavného textu, a dôvodovú správu. Pri akejkoľvek interpretácii tejto novej zmeny v ústave sa prihliada na dôvodovú správu a tá veľmi jasne postuluje, že práva a povinnosti nadobudnuté manželstvom nemôžu vzniknúť inak, čo samo osebe vyjadruje presvedčenie, že nič iné nemôže byť dané na roveň manželstvu, ktoré je v ústave ukotvené ako jedinečný zväzok. To slovo jedinečný je odpoveďou na obavu, že aj niečo iné, napr. partnerstvá budú môcť realizovať to, čo znamená manželstvo.

"To slovo jedinečný je pre mňa tak dôležité, že nič iné nezodpovedá tejto definícii, nech sa to volá akokoľvek. A špekulantov budete mať, aj keby ste tam dali aj ďalšie vety."

A po druhé, o deťoch je veľmi jasná preferencia, že manželstvo, ktorého hlavným účelom je založenie rodiny a výchova detí, znamená najlepšie podmienky pre dieťa. Som presvedčený, že ten návrh je dobrý, je realistický a je dôležitý pre budúcu celkovú následnú rodinnú politiku na Slovensku. Lebo jednak definuje základ, jednak dostáva manželstvo a rodinu tam, kam významovo patrí. Ak je ústava základný zákon a rodina je základná bunka spoločnosti, tak to základné v štáte a to základné v spoločnosti by malo rezonovať a spolu sa podporovať.

Spomínali ste vetu z dôvodovej správy, že povinnosti a práva manželstva nemôžu vzniknúť inak. Nemohla sa vložiť aj do ústavného článku? Lebo dôvodová správa má predsa len nižšiu silu ako článok v ústave.

Pozrite, v samotnom texte je každé slovo dôležité, ak má obsah a my ten obsah rešpektujeme. Osobitne v právnej rovine. Slovo jedinečný je pre mňa tým odkazom, ktorý znamená „nič iné“, nech sa to volá spoločná domácnosť, nech sa to volá partia, partnerstvo či zväzok. Slovo jedinečné je jednoznačné. Po druhé, položte túto otázku ostatným poslancom iných strán, aj zo Smeru, lebo na to, aby sme tam dostali ďalšie vety, treba 90 hlasov. Tento návrh podpísalo 40 poslancov (1), niekoľko ďalších ho komentuje veľmi rozmanito a Smer si ho osvojil. Či by prijali ešte ďalšie vysvetľujúce alebo doplňujúce vety, neviem, ale mne sa viacerí aj z tých, čo to podpísali, vyjadrili, že poza tieto dve vety nie sú pripravení ísť. Aj z tých, čo to podpísali... Politika je umením možného a mne veľmi záležalo na každom slove a na každom hlase. Nepodpísal by som to bez slovíčka jedinečný zväzok. To slovo jedinečný je pre mňa tak dôležité, že nič iné nezodpovedá tejto definícii, nech sa to volá akokoľvek. A špekulantov budete mať, aj keby ste tam dali aj ďalšie vety. Som spolu s KDH pripravený na ďalšie konštruktívne rokovania a prípadné zlepšenia v druhom čítaní, ktoré očakávam v máji.

"Som spolu s KDH pripravený na ďalšie konštruktívne rokovania a prípadné zlepšenia v druhom čítaní, ktoré očakávam v máji."

Robert Fico už k novele ústavy pre aktualne.sk povedal: „Táto právna úprava nemá žiadny vplyv na akúkoľvek diskusiu v budúcnosti o registrovaných partnerstvách. Vôbec žiadnu.” Budete na to reagovať?

Ústavná definícia znemožní dať akékoľvek iné zväzky na úroveň manželstva. To znamená, že práva a povinnosti spojené s manželstvom nebudú môcť vzniknúť inak, iba zákonne uznaným spôsobom medzi mužom a ženou. Manželstvo na Slovensku nemôže a na základe doplnenia ústavy ani nebude môcť vzniknúť medzi osobami rovnakého pohlavia. A s jasnou definíciou súvisí aj povinnosť štátu všestranne chrániť manželstvo a napomáhať jeho dobru, pretože jeho účelom je založenie rodiny a výchova detí. Byť v rodine založenej manželstvom, mať oboch rodičov je v najlepšom záujme dieťaťa, ako to garantuje aj Dohovor o právach dieťaťa. A to má napríklad priamu súvislosť s adopčnou politikou a praxou osvojovania detí. Obidve ústavou garantované vety budú mať v právnom poriadku Slovenskej republiky pozitívne a vážne dôsledky na rodinnú a adopčnú politiku. Ale aj tak bude vždy dôležité, akých ľudí budeme mať v parlamente, na ústavnom súde a na všeobecných súdoch, vo vláde a v prezidentskom úrade, aby sa rodinné právo u nás napĺňalo dobrými rozhodnutiami.

Lukáš Obšitník

Pozn.: Rozhovor prebehol niekoľko dní pred prezidentskými voľbami a pred rokovaním NR SR o referende na Kryme, ktoré medzitým potvrdilo, že Slovensko jeho výsledky neuznáva.

(1) Menoslov 40 poslancov, ktorí podali návrh na doplnenie Ústavy o definíciu a ochranu manželstva: J. Figeľ, R. Vašečka, B. Bugár, A. Hrnčiar, J. Nagy, G. Gál, V. Novotný, J. Mikuš, M. Dzurinda, A. Hlina, T. Bastrnák, P. Hrušovský, M. Gibalová, M. Fronc, A. Přidal, P. Zajac, I. Uhliarik, J. Brocka, P. Abrhan, M. Kvasnička, J. Hudacký, J. Mikloško, P. Muránsky, A. Érsek, Z. Simon, L. Solymos, Ľ. Kaník, M. Fedor, J. Žitňanská, E. Jakab, I. Štefanec, B. Škripek, E. Jurinová, Š. Kuffa, M. Fecko, I. Hraško, P. Pollák, I. Matovič, E. Horváthová, M. Ritomská.

Mystérium pápeža Františka

0
0

Categories: 

V týchto dňoch si pripomíname prvé výročie zvolenia pápeža Františka. Jedným z veľkých paradoxov jeho pontifikátu je, že tento muž, od začiatku oslavovaný pre svoju jednoduchosť a pokoru, spôsobil viac otázok než ktorýkoľvek iný pápež v moderných dejinách.

Nehľadiac na médiá, ktoré náboženské otázky takmer vždy čítajú v hrubom a nie úplne vhodnom kontexte pravice a ľavice, v istom zmysle to ani neprekvapuje. Jednoduchosť nikdy nie je taká jednoduchá, ako sa zdá. V skutočnosti je jednoduchosť taká zriedkavá, že väčšina z nás ju len ťažko sleduje, keďže nám v hlave bzučia nedopečené teórie a všetko prekrúcajúce predsudky. Dokonca ani vtedy, keď sa snažíme dávať pozor. Jasnosť či jednoduchosť si vyžaduje ozajstnú námahu – a to pri všetkom.

Jednoduchý a často aj dezinterpretovaný

Bol som pri tom, keď František pred rokom po prvýkrát vystúpil na balkón na Námestí sv. Petra. Jeho prvé slová v pápežskom úrade „Buona sera“, boli výrazné rovnako, ako keď Ján Pavol II. v rovnakej situácii povedal svoje slávne „Nebojte sa!“. Keď sa sklonil a poprosil zástup o modlitbu – čo médiá často prekrúcali, že si žiada „požehnanie“ ľudu – jeho obraz v médiách bol právom či neprávom daný: pokorný človek, ktorý sa snaží reformovať Cirkev, zrušiť kruté pravidlá a privítať celý svet.

Následné rozhovory samozrejme vyvolali otázky, do akej miery je celá jeho vízia konzistentná. Nech už je odpoveď na tieto otázky akákoľvek – a vypariť sa len tak nemôžu, ako by si niektorí priali – „jednoduchá“ rozhodne nie je.

"Jeho skutočné názory sú odlišné od zbožných prianí mnohých reportérov a kritikov a priťahujú veľkú pozornosť práve pre pápežovu hmatateľnú spontánnosť a nákazlivú charizmu."

Opakovane hovoril, že je „mužom Cirkvi“ a že samozrejme verí všetkému, čo Cirkev učí. Vyskytli sa však aj nešťastné ruchy vo forme náhodných poznámok typu: „kto som, aby som ich súdil?“ o homosexuáloch, poznámka o „registrovaných partnerstvách“ z minulého týždňa, rastúci tlak v samotnom Vatikáne, ako sa zdá, aby sa zmenilo učenie o rozvedených a znovuzosobášených, že môžu pristupovať k prijímaniu. Jeho skutočné názory sú oveľa zložitejšie a dosť odlišné od zbožných prianí mnohých reportérov a kritikov a priťahujú veľkú pozornosť práve pre pápežovu hmatateľnú spontánnosť a nákazlivú charizmu. Predsa však nie je vždy jednoduché ich rozlúštiť.

Ukazuje cestu k cirkvi ako poľnej nemocnice

Práve minulý týždeň sa objavil inteligentný článok, ktorý porovnával pápežov sklon k praktickosti s pragmatizmom Williama Jamesa a Charlesa Sandersa Peircea, ako aj so súčasnými filozofmi Alasdairom MacIntyreom a Slavojom Žižekom, či s ostatnými antiteoretickými teoretikmi. Neviem, či je to tak – to nevie asi nikto. A je viac než len trochu zvláštne odvolávať sa pri vysvetľovaní Jorgeho Bergoglia na tieto ťažké váhy. Ak je to však pravda, potom by sa pápež podobal na prezidenta Obamu, keď tvrdí, že „nie je veľký ideológ“ a zaujíma sa len o to, „čo funguje“. Tento zdanlivo jednoduchý cieľ predpokladá veľké množstvo zložitej teórie.

Je napríklad na míle vzdialený od hnutí ako stará teológia oslobodenia so svojou pokrivkávajúcou marxistickou praxis. Niektorí americkí konzervatívci absurdne tvrdili, že František je marxista len preto, lebo povedal, že treba nanovo usporiadať globálny ekonomický systém, aby sa pomohlo chudobným a marginalizovaným.

"Svet je hriešny tak, ako aj my sami. Možno preto vyvolal Františkov obraz Cirkvi ako 'poľnej nemocnice' uprostred bitky taký veľký ohlas."

Nemali by sme pápeža – a vlastne ani Karla Marxa – až toľko podceňovať. Samotný marxizmus sa prezentoval ako „vedecký“ socializmus, ktorý nevyhnutne nahradí nesprávne ekonomické a politické systémy. Technik, ktorý by postavil most na základe takejto zjavne nefungujúcej „vedy“, by dávno sedel za mrežami.

František nie je naivný a všetko toto si jasne uvedomuje. Podobne ako všetci moderní pápeži aj on vie, že nevie, ako sa dostať tam, kde by nás všetkých rád videl. To je úlohou ostatných – on len ukazuje cestu. Navyše – ako každý deň vidíme – globálnu ekonomiku či medzinárodný politický poriadok v skutočnosti neriadi nikto. Tápavo sa snažíme reagovať na ekonomické krízy, urovnávať regionálne konflikty a dať svetu niečo, čo sa bude aspoň trochu podobať na medzinárodné právo. Svet je však hriešny tak, ako aj my sami. Možno preto vyvolal Františkov obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice“ uprostred bitky taký veľký ohlas.

Duch svätý často koná tajomne

Svetu sa páči, keď hovorí o politike a spravodlivosti – veď kto je proti zlepšeniu v akejkoľvek oblasti? Keď rozpráva o chudobe a inklúzii, čo robil aj Ján Pavol II. či Benedikt XVI. (no nik to nijako veľmi neoceňoval), podporuje sa tým novinársky príbeh o tom, že pápež sa chce odvrátiť od neuralgických otázok týkajúcich sa sexu a života.

František však takisto často odsudzoval kultúru vyhadzovania, podľa ktorej je možné zbaviť sa nenarodených detí. Dokonca nazval pápeža Pavla VI. „prorokom“, pretože sa naďalej pridŕžal starobylého kresťanského učenia o antikoncepcii, ktoré bolo ani nie tak dávno spoločné všetkým kresťanským cirkvám. Že ste o tom nepočuli? Možno by ste mali napísať svojmu redaktorovi. Ale veľké nádeje si nerobte.

"Máme pozoruhodného pápeža, muža, ktorý má tajomnú schopnosť osloviť a nadchnúť celý svet neobvyklým citom."

No úprimne, veľmi nepomohlo, keď František zo začiatku svojho pontifikátu hovoril o katolíkoch, že nie vždy majú „nástojiť“ a „byť posadnutí“ potratmi a podobnými otázkami – možno začiatočnícka chyba. Nedávno povedal ľuďom, ktorí s ním robili rozhovory, že by chcel byť opatrný, lebo každé jeho slovo sa podrobne skúma a občas, ako sa obáva, aj nesprávne pochopí.

Takže aspoň zatiaľ nám tu ostáva záhada. Máme pozoruhodného pápeža, muža, ktorý má tajomnú schopnosť osloviť a nadchnúť celý svet neobvyklým citom. Ján Pavol II. robil to isté, aj keď viac verejne a menej osobne. Takisto máme pápeža, ktorý má hlboký odhad pre naše časy, a preto sa nezdráha podpísať pod encykliku Lumen fidei, vynikajúcu analýzu súčasného stavu, ktorú z veľkej časti napísal jeho predchodca, Benedikt, XVI., s ktorým – nech mi to podpichovači v médiách odpustia – má srdečné vzťahy.

Predsa však po tomto prvom roku stále nechápeme, ako vlastne všetky tieto rozličné časti jeho osobnosti zapadajú do seba. Duch Svätý koná často tajomne. A keď pozorujeme tohto mimoriadneho pastiera, je to zatiaľ možno najlepšia odpoveď na všetky naše otázky.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ).

Pôvodný text: The Mystery of Pope Francis, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Marián Šťastný - ideový otec Sviečkovej manifestácie

0
0

V utorok 25. marca si pripomíname 26. výročie Sviečkovej manifestácie. Pri tejto príležitosti prinášame príbeh Mariána Šťastného, ktorý odznel na minuloročnej konferencii Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom, neskôr budú pokračovať aj ďalšie.

Veľkým prejavom odvahy veriacich počas obdobia komunizmu bola Sviečková manifestácia, ktorá sa konala 25. marca 1988 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí.

Prvotná myšlienka vznikla v septembri 1987, keď začal výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) Marián Šťastný organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi Československej socialistickej republiky (ČSSR) vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou polhodinového pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách.

Medzi organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Od svojho zámeru neustúpili ani vtedy, keď v tomto úsilí zostali osamotení.

Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade so vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť.

František Mikloško oficiálne oznámil 10. marca 1988 listom adresovaným Obvodnému národnému výboru (ObNV) Bratislava I uskutočnenie pokojného verejného zhromaždenia, ktorého programom mala byť tichá manifestácia za menovanie katolíckych biskupov na vyprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v ČSSR.

Správa o chystanej manifestácii sa po Slovensku šírila ústne, prostredníctvom rádia Vatikán, rozhlasových staníc Hlas Ameriky a Slobodná Európa a tiež amatérskymi plagátikmi a letákmi. Články o kultúrnom živote v Československu boli zverejňované aj v časopisoch Literárny týždenník, Dotyky, Ramboid a Slovenské pohľady.

Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie protestného zhromaždenia. Celý priebeh protiopatrení bol priamo riadený Ústredným výborom komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a priebežne bol o všetkých opatreniach informovaný aj Ústredný výbor komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). Predsedníctvo ÚV KSS zriadilo politickú komisiu, ktorá sledovala a riadila aktivity proti zhromaždeniu a zásah proti nemu. Členmi tejto komisie boli: Gejza Šlapka, Miroslav Válek, Štefan Lazár, Ladislav Sádovský, Vincent Máčovský, Štefan Mikula, Ladislav Horák, Pavol Kováč, Alojz Lorenc, Ján Šveda a Igor Škorica.

Priebeh Sviečkovej manifestácie

Sviečková manifestácia sa konala v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí a v okolitých uličkách a zúčastnilo sa jej viac ako 2 000 veriacich.

O 16:00 sa tu začali zhromažďovať ľudia a o 17:16 bol vydaný pokyn na uzavretie Hviezdoslavovho námestia. Napriek tomu sa tu sústredilo asi 3 500 osôb a v okolitých uličkách zostalo zablokovaných približne 6 000 osôb. O 18:00 sa asi 500 až 1 000 osôb zhromaždilo pred budovou Slovenského národného divadla (SND) so zapálenými sviečkami, zaspievali štátnu a pápežskú hymnu a začali sa pokojne modliť modlitbu ruženca. Organizátorov, ktorí boli zaistení, zastúpili ďalší aktivisti laického apoštolátu Július Brocka a František Vikartovský.

"Príslušníci VB kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut a odvážali na policajné stanice."

Zhromaždení občania boli vyzvaní, aby sa rozišli, pretože manifestácia nebola povolená. Keď však na výzvu nereagovali, politická komisia sledujúca dianie na námestí z okien štvrtého poschodia Hotela Carlton vydala príkaz na rozohnanie davu veriacich. Autá Verejnej Bezpečnosti (VB) so zapnutými sirénami a majákmi začali prudko jazdiť po námestí a vrážať do ľudí. Príslušníci VB kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut VB a odvážali ich na policajné stanice. Zhromaždených veriacich popritom neprestajne kropili prúdmi vody vozidlá technických služieb. Napriek všetkému sa zhromaždení veriaci naďalej pokojne modlili, preto proti nim polícia nasadila dve vodné delá.

O 18:30 sa zhromaždenie v plánovanom čase ukončilo, napriek tomu naďalej zasahovali špeciálne jednotky proti manifestujúcim, mlátili ich obuškami a použili aj slzotvorný plyn a psov. Viacerí ľudia utrpeli zranenia a krvácanie, pretože Zbor národnej bezpečnosti (ZNB), ŠtB a VB nešetrila ani starcov a mladé dievčatá. Na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov bolo nasadených 953 príslušníkov VB. Celkovo bolo zadržaných 126 občanov ČSSR a 12 cudzích štátnych príslušníkov, medzi nimi boli i akreditovaní novinári.

Správu o zhromaždení veriacich a zásahu poriadkových síl proti nim predložili predsedníctvu ÚV KSČ v apríli 1988 Ignác Janák a Peter Colotka. Správu prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ súhlasne a bez námietok. Až po Nežnej revolúcii v roku 1989 začala vojenská prokuratúra trestné stíhanie majora ZNB Alexandra Kysuckého pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa preto, že nezákonne zaistil Františka Mikloška. Vzhľadom k tomu, že František Mikloško spoločne s Jánom Čarnogurským navrhli zastaviť jeho trestné stíhanie, podala komisia Slovenskej národnej rady prezidentovi republiky v prospech trestne stíhaného žiadosť o udelenie milosti. Okrem Alexandra Kysuckého nebolo proti nikomu z politických a štátnych činiteľov začaté trestné stíhanie.

Osudy Mariána Šťastného – Zrodil sa Človek

Celý príbeh sa začal odohrávať v malebnej dedinke Pružina pod Strážovskými vrchmi. Tu bývali Františka Kvassayová a Stanislav Šťastný. Cesty sa im skrížili na dedinskej veselici. Keď prekročili prah manželstva, narodili sa im deti Vladimír (*10.5.1945) a Bohumil - zvaný Milo (*6.3.1947). Mali pomerne veľké hospodárstvo, ktorému sa viac venovala mama, lebo otec pracoval vo fabrike. Najskôr dochádzal do Dubnice, no keď si našiel robotu v Bratislave, museli sa presťahovať tam, hoci svoje hospodárstvo, ku ktorému mali veľmi pozitívny vzťah, nechceli opustiť. V Bratislave pribudli k Vladimírovi a Milovi ďalší súrodenci. 8. januára 1953 sa narodil Marián, o tri roky neskôr Peter (*18.9.1956), potom Anton - prezývaný Stenly (* 5.8.1859) a nakoniec sa chlapci potešili aj zo sestričky Evy (*12.4.1966 ). Spolu bývali v dvojizbovom byte na Kvetnej ulici.

Záľuba, ktorá sa stala zmyslom života

Mariána už v detstve fascinoval hokej. V centre sídliska, ktoré tvorili bytovky z Kvačalovej, Kulíškovej, Kvetnej ulice a Daxnerovho námestia, každoročne v zime pripravovali dospelí ľadovú plochu pre mládež. Chlapci sa tam mohli naplno vyšantiť a najradšej hrávali hokej. Marián svojich dvoch starších bratov s úžasom obdivoval a sníval, že bude hrávať s nimi. Keď trochu podrástol, pridal sa k chlapcom a každú chvíľku svojho voľného času trávil trénovaním otočiek, kľučiek a prihrávok do hokejovej bránky. Takmer všetci malí chlapci, ktorí chcú byť hokejistami, majú svoj jeden veľký hokejový vzor, ktorému sa chcú podobať. Marián bol však iný. Obdivoval každého, kto sa snažil mať úspech a neustále na sebe pracoval, a tým sa ten človek zaradil k jeho vzorom. Povedal nám: „Nezáležalo na tom, či tie úspechy boli na medzinárodnej úrovni, štátnej, mestskej alebo dokonca na úrovni ulice, kde som žil. Títo ľudia ma motivovali a nepriamo formovali.“

"S bratmi Petrom a Antonom hrávali ako bratské trio a veľmi sa im darilo. V roku 1979 sa ako hráč Slovana stal majstrom ČSSR."

Bol nesmierne talentovaný. Už ako 13-ročného si ho v školskej lige na Kvačalovej ulici všimol tréner B-žiakov Slovana Ing. Pavol Urcikán na hokejovom turnaji bratislavských základných škôl a pozval ho na tréning. Marián s nadšením súhlasil a veľmi sa tešil. Odvtedy hral už „naozajstný“ hokej. Darilo sa mu veľmi dobre. Na konci sezóny bol preradený do mužstva A-žiakov. Namiesto mladšieho dorastu zakotvil na dve a pol sezóny v staršom doraste, pretože obstál v skúškach trénera Eduarda Gábriša. Získal čestné miesto opory družstva. V tomto období sa jeho meno začalo skloňovať aj v súvislosti s československou juniorskou reprezentáciou. Ako 15-ročný bol pozvaný do výberu mladšieho dorastu ČSSR a po roku začal štát reprezentovať za starší dorast. Hrával tam do devätnástich rokov. V tomto čase už pôsobil u mužov Slovana Bratislava. Po prvýkrát sa v reprezentácii mužov objavil v roku 1972 pred olympiádou v Sapore. Na majstrovstvách sveta získal zlatú medailu v rokoch 1976 a 1977.

Bol veľmi ctižiadostivý hráč a hokeju sa venoval telom aj dušou. Častokrát zdôrazňoval, že hokej je jednoducho agresívna a priamočiara hra. S bratmi Petrom a Antonom hrávali ako bratské trio a veľmi sa im darilo. V roku 1979 sa ako hráč Slovana stal majstrom ČSSR. Toto bol jeho najkrajší hokejový zážitok. Veď Bratislava čakala na tento titul 60 rokov. „Viete si predstaviť tú úžasnú radosť divákov a samozrejme vedenia klubu spolu s hráčmi?“, hovorí Marián. O rok neskôr sa zúčastnil s bratmi olympiády v Moskve a v druhej časti turnaja nastúpil vojenskú službu do Jihlavy. Rok 1980 bol preňho aj návratom k hokeju.

Bratia Šťastní - zľava Anton, Peter a Marián

(Ne)dobrovoľný odchod     

Koncom augusta spomínaného roka 1980 sa v Innsbrucku hral turnaj o Pohár európskych majstrov, na ktorom sa zúčastnil aj Slovan. Hrali tam aj Peter a Anton Šťastný. Pre manželky tohto tímu bol zorganizovaný zájazd, takže turnaj mohli prežívať po ich boku. V tomto čase boli už Peter s bratom Stenlym (Antonom) pripravení emigrovať. Odchod naštartovali vyhrážky predsedu Slovanu. Dal Petrovi jasne najavo, že keď nebude spolupracovať s trénerom Horským, postará sa, aby sa k hokeju už nikdy nepriblížil. Trpela by aj celá jeho rodina a on nechcel dopustiť, aby jeho deti vyrastali v pokrytectve, falši ani v schizofrenickej rozpoltenosti.

V období, keď sa konal turnaj o Pohár európskych majstrov, boli bratia Šťastní pravdepodobne predmetom zvýšenej pozornosti tajnej polície. Veď krátko predtým emigrovalo viac známych hokejistov a dalo sa predpokladať, že ich budú nasledovať aj ďalší. Príslušníci ŠtB si mohli domyslieť, že to budú bratia Šťastní. A zrejme uvažovali správne, lebo tesne pred odchodom do Innsbrucku sa u Šťastných objavili istí funkcionári zo Slovana, ktorí ich vraj prišli navštíviť, no nikdy predtým nič podobné neurobili. A bratia Šťastní si doteraz myslia, že prišli skontrolovať, či nepopredávali nábytok, čo bolo v tej dobe znakom prípravy emigrácie.

"S jeho hokejovou kariérou bol fakticky koniec - dostal dištanc a nemohol si nájsť prácu ani ako právnik. Začali ho sledovať tajní. Povolávali na výsluch ľudí, s ktorými ho videli rozprávať sa."

Peter a Stenly však do poslednej chvíle váhali, či emigrujú, alebo nie. Rozhodovať sa bolo pre nich nesmierne ťažké, pretože mysleli aj na svojich bratov a rodičov. Marián o ničom nevedel. Hoci by ho radi vzali so sebou, vedeli, že on by bez svojej rodiny neodišiel, a bolo vylúčené veriť, že sa im takto narýchlo podarí dostať za hranice aj jeho manželku a tri deti. Na to si režim dával pozor. Mariánovi napríklad nikdy nedovolili odísť na dovolenku do Talianska alebo Nemecka s celou rodinou. Vždy muselo ostať doma aspoň jedno dieťa ako rukojemník, aby mala ŠtB záruku, že rodina neemigruje. A tak o tejto „emigračnej dohode“ povedali Mariánovi až na mieste činu – v Innsbrucku, krátko po tom, čo sa spojili s tímom Quebec Nordiques. Ich odchod bol už vtedy viac ako pravdepodobný. Mariána to poriadne zaskočilo. Bratia pochopili, že ich spoločné hokejové cesty sa začnú rozchádzať. Mariánovi dali prísľub, že sa budú snažiť, aby sa čo najskôr znovu spojili. Požiadali Quebec o kontrakt aj pre Mariána. Predpokladali, že tento hokejový klub bude chcieť získať bratskú trojku v plnej zostave. Marián sa rozhodol, že ak to vyjde, pokúsi sa neskôr za bratmi dostať aj s celou rodinou.

Marián – terč ŠtB

Petra a Antona najviac trápilo, že Marián sa stane hlavným terčom útokov režimu. A presne to sa aj stalo. Marián nám napísal: „Najsmutnejším momentom bol august 1980, kedy sa na mňa zosypalo celé biblické peklo a moja hokejová kariéra musela skončiť bez toho, aby som niečo zavinil ja.“ S jeho hokejovou kariérou v Československu bol fakticky koniec - dostal dištanc a nemohol si nájsť prácu ani ako právnik. Začali ho sledovať tajní. Povolávali na výsluch ľudí, s ktorými ho videli rozprávať sa. Dokonca sa musel dvakrát týždenne hlásiť u ŠtB. Problémy mu spôsobilo aj to, že jeho bratia boli kvôli emigrácii trestne stíhaní a Marián musel vybavovať ich súd. Dôsledky musel znášať on, jeho rodičom dali našťastie relatívne pokoj. ŠtB ho stále sledovala a vyhrážali sa mu, že jeho deti budú môcť vyštudovať nanajvýš učňovku.

Neskôr mu ponúkli, že ak chce emigrovať, môže, ale natrvalo. Musel však splniť desať podmienok, ako napríklad: nesmel poberať detské prídavky, musel predať dom a nemohol do zahraničia vycestovať s hotovosťou. Práve vtedy, keď už bol so všetkými papiermi a potvrdeniami pripravený odísť, mu oznámili, že plány sa zmenili a ŠtB nesúhlasí s jeho emigráciou. Marián hovorí: „Bol to pre mňa ďalší šok, po tom, čo som nemohol pracovať ani ako právnik, ani hrať hokej ako športovec, ktorý bol v tom čase na vrchole svojej slávy. Jednoducho, musel som sa vzdať detských prídavkov a rodina zostala absolútne bez príjmov. Žili sme len z nejakých úspor, ktoré som mal.“ Preto sa v januári 1981 rozhodol napísať list prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom ho žiadal ako bývalý majster sveta o pomoc.

Žiaľ, ŠtB tento list zadržala a vysmiala sa z neho. So sarkazmom mu z neho citovali určité state a nakoniec dodali: „A dúfam, že ste si vedomý, pán Šťastný, že tento list pán prezident nikdy nedostane.“ V tomto momente sa Marián rozhodol vycestovať aj so svojou rodinou ilegálne.

Cesta za slobodou

Ilegálny odchod nebol vôbec jednoduchý. Marián požiadal o pomoc jedného zo svojich predchodcov zo Slovana Bratislava - Jána Jendeka, ktorý mu pomohol získať niektoré pečiatky a vďaka tomu sa dostal aj so svojou rodinou cez hranice do Maďarska. Problém mu však robilo falšovanie pečiatky hraničného prechodu Rusovce na tzv. doložku. Tento falzifikát sa musel zhodovať s originálnou pečiatkou v pase. Marián musel tzv. štočok z medi namáčať do trojakého atramentu, aby z toho vznikla jedna pečiatka. Bola to veľmi náročná práca, pretože bola asi 30-stupňová horúčava, plno komárov a on mal iba jeden pokus na vytvorenie tohto falzifikátu. Pritom si zašpinil ruky a atrament mu nešiel zmyť. Juhoslovanskú hranicu museli prejsť v noci, aby si colníci farbu na jeho rukách nevšimli.

„Od radosti som začal búchať do strechy a radoval sa, že som konečne na slobode a budem môcť tú istú slobodu ponúknuť mojim deťom a manželke.“ 

Po prechode za hranice opisuje svoje pocity nasledovne: „Ja som od radosti začal búchať do strechy a radoval sa, že som konečne na slobode a budem môcť tú istú slobodu ponúknuť mojim deťom a manželke.“ A v tej chvíli začul tiché kvílenie syna Róberta, ktorého sa spýtal, prečo plače, a on mu odpovedal: „Ocko, ja ťa vidím, ako sa tešíš, a mne je jasné, že odchádzame do Kanady, a ja už nikdy neuvidím svojich kamarátov, svoju babinku, svojho starkého...“ No a k tomu sa pridali aj jeho dve dcéry, takže „bolo to ako na pohrebe, no a z radosti a zo šampanského, ktoré som mal pripravené na oslavu v Záhrebe, nebolo nič. Otvoril som ho a vylial do záchodovej misy. Takže prvé kroky našej slobody boli viac v smútku ako v radosti,“ spomína Marián.

Tu - v Juhoslávii - vyhľadal pomoc pre vstup do Rakúska. Podarilo sa mu spojiť s rakúskym konzulátom, ktorý mu dal pracovné víza na sedem dní. Odišiel do Viedne, kde poňho prišlo vedenie klubu Quebec Nordiques. Potom sa už bez problémov 6. júna 1981 dostal aj so svojou rodinou do Kanady.

To, že sa mu snažili pomôcť aj jeho bratia, opisuje Peter Šťastný takto: „My v Kanade sme za ten čas vymýšľali všelijaké kovbojky a dokonalé bondovské plány, ako ho dostať z Československa. Uvažovali sme napríklad o prelete hraníc vrtuľníkom z piešťanského letiska alebo z Vajnor. Prezident Nordiques Marcel Aubut bol ochotný zaplatiť za Mariánov útek kráľovské peniaze.“ No bolo to komplikovanejšie, než si mysleli, a tak ho aspoň finančne podporovali. 


Rozhodnutie o začiatku trestného stíhania proti manželom Šťastným.

Marián v kanadskom drese

Po príchode do Kanady začal hrávať za klub Quebec Nordiques so svojimi bratmi. Vo svojej prvej sezóne v NHL dosiahol 89 bodov (z toho 35 gólov a 54 asistencií), a tým sa stal tretím najlepším nováčikom. Jeho výkon je dodnes dvanásty najlepší v histórii NHL. Odohral tu štyri sezóny a v roku 1985 prestúpil do klubu Toronto Maple Leafs, kde odohral ešte jednu sezónu. Potom pôsobil v klube HC Sierra vo Švajčiarsku. Po čase sa však znovu vrátil do Quebecu a začal sa venovať podnikaniu, ktorému sa venuje dodnes.

Srdcom Slovák

Marián nebol len vynikajúcim športovcom, ktorý emigroval do Kanady, ale i človekom, ktorý nikdy nezabudol na rodné Slovensko, a doteraz denno-denne sleduje, čo sa tu deje. Taktiež sa v minulosti snažil pomáhať Slovákom bojovať za ich slobody. Vždy ho zaujímali potreby a požiadavky svojich krajanov, ako napríklad oslobodenie spod komunizmu. Možno aj preto ho zaujala činnosť SKS a začal sa v ňom realizovať.

Marián Šťastný a Svetový kongres Slovákov

Spriatelil sa so Štefanom Romanom – predsedom Svetového kongresu Slovákov (SKS) – a v roku 1986 sa stal jeho podpredsedom.

Za predsedu, za ktorého ho navrhoval viac ráz aj Štefan Roman, bol zvolený Generálnym zhromaždením SKS v Toronte až na jar v roku 1990. Bola tu prítomná aj delegácia zo Slovenska, v ktorej boli niektorí vtedajší ministri i Alexander Dubček. Marián sa po svojom zvolení dozvedel, že istí členovia delegácie sa pokúsili voľby ovplyvniť rôznymi nepeknými poznámkami, no tie voľby našťastie neovplyvnili.     

V tomto období organizoval SKS viacero podujatí. Jedným z nich, a dokonca prvým v spolupráci s Maticou slovenskou, bol Svetový festival slovenskej mládeže (SFSM). Konal sa v roku 1992 v Martine a Marián naň spomína takto: „Boli to prekrásne chvíle, ktoré som prežíval spolu s ostatnými účastníkmi SFSM. Slovenská mládež z celého sveta si prvýkrát mohla užívať ranú slobodu na Slovensku a nadväzovať nové priateľské vzťahy.“

Z myšlienky nezabudnuteľná akcia          

Ako jeden zo zahraničných organizátorov sa v roku 1988 podieľal na iniciovaní Sviečkovej manifestácie v Bratislave. Rozhodol sa ju zorganizovať preto, lebo ako človeka so vzdelaním právnika ho vždy priťahovala politika a záujmy spoločnosti. V tomto období sa už nevenoval hokeju profesionálne, a tak mal oveľa viac času na plnenie svojich vízií ako pomôcť svojmu národu.

V roku 1987 sa zúčastnil už ako podpredseda SKS generálneho zhromaždenia vo Švajčiarsku. Tu sa zveril Štefanovi Romanovi so svojím plánom uskutočniť akciu, ktorá by demonštrovala záujmy Slovákov a záujmy SKS, ku ktorým patrila demokracia a sloboda vierovyznania. „Tu som prišiel na myšlienku, že by mohla byť taká sviečková manifestácia, kde by sa ľudia pokojne modlili a zhromaždili pred SND na Hviezdoslavovom námestí bez toho, aby to bolo násilné,“ hovorí Marián. O tomto pláne napísal v jednom liste svojim dvom kolegom z SKS, v ktorom ich žiadal o vyjadrenie ich názoru, pretože nechcel nikomu nanútiť niečo striktné a neschválené ďalšími ľuďmi. Hodnotili to veľmi pozitívne. Pavol Čarnogurský (člen SKS) dal potom Mariánovi kontakt na svojho brata Jána,ktorý žil v Československu. Jemu Marián poslal list o plánovanej Sviečkovej manifestácií.

Keby bolo všetko jednoduché...

Táto správa si však prešla neľahkú cestu. Z rúk do rúk bola podávaná niekoľkokrát. List s obsahom o plánovanej akcii najskôr prepašovala zo Švajčiarska do Československa Mariánova svokra Valéria Malinovská, rodená Pravdová. „Jej rodné meno juuž predurčilo k tomu, že sa bila za pravdu,“ s úsmevom povedal Marián. Ako penzistku ju príslušníci ŠtB nepodozrievali a bez problémov ju púšťali na návštevy k Mariánovi do Kanady alebo do Švajčiarska. Nikto by nepredpokladal, že by cestou domovukrývala túto cennú správu v nenápadnom klobúku. Po príchode na Slovensko list odovzdala svojmu synovi Štefanovi – bratovi Mariánovej manželky Evy. Býval v byte hneď vedľa Jána Čarnogurského, ktorému bol list adresovaný. Tento plán mal jeden háčik. Ján bol sledovaný ŠtB, takže keby ho videli stýkať sa s Mariánovou rodinou, mohli by si domyslieť, že sa niečo chystá. A tak dal Evin brat Štefan tento list, zabalený v čokoláde Milka, svojmu spolužiakovi. Ten ho už odovzdal Jánovi Čarnogurskému s odkazom, že vo vnútri si nájde správu od Mariána.

Marián spomína: „Informácie zo Slovenska išli smerom von veľmi ťažko, ale dozvedeli sme sa, že súhlasia s tým, že táto aktivita bude zrealizovaná a vlastne to, čo sa všetko udialo, bolo podľa scenára, ktorý som navrhoval ja zo Švajčiarska.“ Marián chcel, aby sa takéto demonštrácie konali v jeden deň aj vo viacerých západných krajinách pred československými veľvyslanectvami. Nakoniec sa však táto demonštrácia uskutočnila iba v tomto meste a v Ríme, kde sa stretlo len okolo 150 ľudí.

„Detičky, v Bratislave to vrie! Teraz som to videla v televízii na recepcii. Ľudia so sviečkami sa modlia a polícia ich strieka so striekačkami. Slovensko sa prebúdza!“
Valika Tóthová v kanadskom Toronte

V Bratislave to vrie

Marián Šťastný sa Sviečkovej manifestácie osobne nemohol zúčastniť, pretože bol v Toronte a spolu s inými členmi predsedníctva SKS sa schádzal na pohreb Štefana Romana. Keď sa všetko odohrávalo, Marián bol spolu s ďalšími dvadsiatimi v salóne hotela Sherraton. Pamätá si na situáciu, keď pribehla dnu pani Valika Tóthová, manželka vtedajšieho Generálneho tajomníka SKS Dušana Tótha, a nadšene kričala: „Detičky, v Bratislave to vrie! Teraz som to videla v televízii na recepcii. Ľudia so sviečkami sa modlia a polícia ich strieka so striekačkami. Slovensko sa prebúdza!“ Všetci bežali hneď pred televíziu, aby na vlastné oči videli, ako to prebieha, keďže tieto „Breakingnews“ sa stále opakovali na viacerých televíznych kanáloch. Boli hrdí na to, že na Slovensku sú ľudia, ktorí sa dokážu obetovať za lepšiu budúcnosť, a tým sa definitívne presvedčili, že práca SKS mala zmysel.

Hlavne Marián mal pocit zadosťučinenia a radosti z toho, že je Slovák, a že náš národ dokáže spolupracovať. No na druhej strane ho zarazilo konanie niektorých ľudí, ktorí sa touto akciou chceli zviditeľniť a komentovali to ako niečo perfektné a veľkolepé, avšak od samotnej organizácie Mariána odhovárali a tvrdili, že to nedopadne dobre. No aj napriek tomu Marián usudzuje: „Stálo to za to. Za niekoľko hodín utrpenia a problémov ukázať svetu, že sme národ, ktorý má odvahu, ktorý vie, čo chce a nebojí sa postaviť za svoje práva, ktoré mu prináležia ako ktorémukoľvek inému vyspelému národu.“

Autorky s pani učiteľkou.

Mariánov život v novej vlasti

Marián a jeho manželka Eva (narodená 20.4.1953) bývajú v Quebecu, kde vlastnia hotel a golfový areál. Majú tri deti. Najstaršia Eva sa narodila 11. marca 1974. Róbert, ktorý sa venuje umeleckým aktivitám a žije vo Francúzsku, uzrel svetlo sveta 28. júla 1976 a najmladšia Jana, ktorá pracuje u rodičov v hoteli, sa narodila 26.decembra 1978.

„Stálo to za to. Za niekoľko hodín utrpenia a problémov ukázať svetu, že sme národ, ktorý má odvahu, ktorý vie, čo chce a nebojí sa postaviť za svoje práva."
Marián Šťastný

Marián je veľmi zaneprázdnený hlavne v lete, keď je golfová sezóna, pretože jeho podnik si vyžaduje obrovskú koncentráciu a čas. Okrem toho sa venuje aj aktivitám, kde sa prezentuje ako bývalý športovec a niekedy sa stretáva aj s politikmi.

Vo svojom voľnom čase oddychuje pri televízii, kde pozerá dokumentárne filmy o prírode, zvieratách, historických záznamoch alebo popredných politikoch, umelcoch a iných. Častejšie však športuje - bežkuje, lyžuje alebo sa vozí na snežnom skútri, keďže v Quebecu majú na to výborné podmienky. Je to všestranný človek.

Nikdy nezanevrel na Slovensko a pravidelne sa sem vracia, akoby mal dve vlasti. Hovorí o tom: "V zámorí žijem už 31 rokov, ale národná hrdosť je to, čo sa nedá odobrať. Som hrdý Slovák a ním aj zostanem. Nebolo pre mňa ľahké z domoviny odchádzať, ale nebol by ľahký ani návrat naspäť. Opäť by to bola emigrácia. Voči Kanade cítim záväzok, že mi podala pomocnú ruku, keď som bol doma odsúdený k zániku.“

Vďaka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom sme spoznali život nie rozprávkového alebo filmového, ale ozajstného hrdinu, ktorému nikdy nechýbala ochota bojovať za národ. A týmto si nás získal. Je to človek, ktorý si zaslúži úctu každého hrdého Slováka a kresťana.

Jana Beňadiková, Kristína Kmeťová, Lenka Vrecková
Autorky študujú na Gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Mariána Šťastného a autoriek. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Skutočný ukrajinský boj

0
0

Tags: 

Categories: 

V súčasnosti sú médiá plné správ o rinčaní zbraní medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou. Pre drvivú väčšinu Ukrajincov sú takéto správy šokom. Avšak tieto správy prehlušujú iný zápas, zápas o budúcu tvár Ukrajiny, o to či sa krajina zasekne na mnohé desaťročia v boji za jednonárodný štát s jedným dominantným jazykom alebo prijme svoju identitu dvojjazyčného národa.

Územím Ukrajiny sa v priebehu stáročí prehnali mnohé národy, kultúry a ich jazyky. Spletité dejiny umožňujú nezodpovedným politikom vylučovať raz jeden národ/jazyk, raz druhý. Dnes sa stáva módou vyhlasovať ruský jazyk za neautochtónny, rozumej cudzí na Ukrajine v porovnaní s napríklad ukrajinským, tatárskym či gagauzským. V tomto odkaze je zakomponované výhražné posolstvo pre všetkých rusky hovoriacich obyvateľov Ukrajiny, teda napríklad minimálne pre polovicu obyvateľov Kyjeva. Takéto odkazy nie sú vlastné iba nacionalistickým médiám či polovojenským organizáciám, ktoré sa tu vyrojili, ale osvojili si ich aj špičky ukrajinského ministerstva školstva.

Tristoročná rusifikácia je nezmysel

Čo však znamená byť Ukrajincom? Pre Stredoeurópana to znamená hovoriť národným jazykom, pochádzať z mnohých pokolení, ktoré žili na danom území a pestovali jednu kultúru. Okrem jazyka všetko platí aj na Ukrajine. Čím viac diskutujem s Ukrajincami o ich identite, študujem ich dejiny, tým hlbšie chápem dôležitosť dvojjazyčnosti pre ich identitu.

Pred pár dňami som čítal článok v Christian Science Monitor, ktorý okrem iného písal o viac ako tristoročnej rusifikácii Ukrajiny. Ukrajina prešla obdobiami tvrdej rusifikácie aj násilnej ukrajinizácie, ale z pohľadu ostatných tristo či tisíc rokov to boli iba krátke epizódy. Samozrejme, pred približne tristo rokmi neexistoval ukrajinský jazyk rovnako ako neexistoval ruský. Vtedy ešte iba doznieval veľký rozkol vnútri pravoslávia, ktorého predmetom okrem teologických rozporov bola aj otázka štandardizácie cirkevnoslavjanskeho jazyka, teda úradného a kultúrneho jazyk impéria. Nakoniec sa presadil kyjevský variant oproti moskovskému a stal sa základom modernej ruštiny rovnako ako modernej ukrajinčiny. Hovoriť o tristoročnej násilnej rusifikácii je v tomto ohľade úplný nezmysel.

"Vládni spojenci chcú Ukrajinu jedného národa, jedného jazyka. Momentálne sú ochotní tolerovať Gagauzov, Tatárov a Poliakov. Nepriateľom je ruština a Rusi. Ak sa vysporiadajú s nimi, čo im zabráni nepotlačiť aj ostatných?"

Osudy ukrajinčiny a ruštiny boli a sú prepletené rovnako, ako osudy ich kultúr. Myslím, že nikto z nás si nevie predstaviť ruskú kultúru bez najväčších ukrajinských spisovateľských velikánov Gogoľa a Bulgakova. Rovnako, ako si Ukrajinci nevedia predstaviť odkaz Tarasa Ševčenka, najvýznamnejšej postavy ukrajinského národného hnutia, ktorého dvestoročnicu v týchto dňoch oslavujeme, bez jeho rusky písaných prác.

Pre Ukrajinu je príznačné, že keď sa rozprávate, v kolektíve ľudí znejú oba jazyky a vaši spolubesedovníci plynule prechádzajú z jedného jazyka do druhého a späť. Bez zaváhania a rozpakov.

Ukrajina upadá do anarchie

Posledné roky mnoho zmenili. Začalo to prezidentom Kučmom a zatváraním ruských škôl, pokračovalo to prezidentom Juščenkom, ktorý sa otvorene postavil na pozície nacionalizmu a šovinizmu a rozdelil národ. Prezident Janukovič urobil pre zjednotenie krajiny minimum a aj to bolo zatienené všadeprítomnou korupciou a štátnou zvôľou.

Dnes Ukrajina pripomína tieň samej seba. Krajina sa postupne akoby neviditeľnými krôčikmi prepadá do anarchie. Nová vláda nezvláda viacerých svojich spojencov, ktorí majú vlastnú predstavu o zjednotení Ukrajiny. Chcú Ukrajinu jedného národa, jedného jazyka. Momentálne sú ochotní tolerovať Gagauzov, Tatárov a Poliakov. Nepriateľom je ruština a Rusi. Ak sa vysporiadajú s nimi, čo im zabráni nepotlačiť aj ostatných?

To všetko komplikuje súčasné miešanie sa zahraničia, ktoré hrá svoju hru na rozdeľuj a panuj. Veľmoci si vyberajú svojich spojencov na Ukrajine, ktorí sa pobijú o moc. Obeťou bude Ukrajina samotná.

Moderný nacionalizmus alebo kultúrna cesta predkov?

"Ukrajinské rozhodnutie neznamená „iba“ uzdravenie ekonomiky, ale hlavne hľadanie spoločnej budúcnosti, v ktorej žiadny obyvateľ Ukrajiny nebude vo svojej vlasti cudzincom."

Dnes sa veľa hovorí o zjednotení Ukrajiny a Ukrajincov, ale ako to často býva, keď sa veľa hovorí, málo sa koná. Ukrajina nie je iba ďalším európskym štátom, má svoje špecifiká. Jedno z nich je, že vyrastá z kultúry starej Rusi. Rovnako ako z nej vyrastajú aj Rusi či Bielorusi. Všetci sú dedičmi jedného odkazu predkov. Ukrajina sa musí rozhodnúť, či sa vzdá spoločného dedičstva alebo sa stane hrdým národom. Ako Slovák, ktorého národ sa vzdal uhorského dedičstva a teraz k nemu opäť bolestne hľadá cestu, cítim dôsledky ich rozhodnutia, ale aj obtiažnosť ich voľby. Vydať sa jednoduchšou cestou moderného nacionalizmu sľubujúcou žiarivú budúcnosť, alebo ísť cestou predkov, ktorí stáročia budovali spoločnú kultúru Rusi a urobili z ukrajinskej kultúry to, čím je dnes so všetkým jej bohatstvom?

Toto je ukrajinské rozhodnutie. Buď budú vo vleku udalostí a partikulárnych záujmov alebo sa rozhodnú vykročiť cestou budovania sebavedomého štátu. A to neznamená „iba“ uzdravenie ekonomiky, ale hlavne hľadanie spoločnej budúcnosti, v ktorej žiadny obyvateľ Ukrajiny nebude vo svojej vlasti cudzincom.

Michal Považan
Autor niekoľko rokov pracoval v mimovládnom sektore, v súčasnosti pôsobí na Národnej univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)


25. marec v znamení bielej stužky

0
0

Categories: 

Za posledné obdobie sa na Slovensku vzmáha hlas tých, ktorí sú aj v našej „kresťanskej“ krajine často pokladaní za spiatočníckych a nemoderných. Organizátori a zástancovia aktivít smerujúcich k udržaniu tradičných hodnôt, či skôr k ich návratu, však nepoľavujú. 25. marca je „Slovensko opäť za život“.

Snáď najmasovejšou akciou od Nežnej revolúcie, ktorá dokázala spojiť desaťtisíce ľudí, ale mnohých aj názorovo rozdeliť, bol Národný pochod za život, ktorý sa uskutočnil 22. septembra minulého roka. Ako vtedy uviedol jeden zo spolorganizátorov Dušan Škurla, pochod bol „vyvrcholením dlhoročného úsilia za presadenie kultúry života a reakcia na rastúce spochybňovanie hodnoty ľudského života a rodiny ako ideálneho miesta pre prijatie života.“ Jeho hlavným posolstvom, okrem ochrany ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, bolo aj vyjadrenie podpory rodine založenej na manželstve muža a ženy, či požiadavka na zákonné ošetrenie rodičovského práva na výchovu detí. „Ako členovia tejto spoločnosti sme si vedomí našej spoluviny za súčasný stav, kedy sme pričasto ako súčasť mlčiacej väčšiny nebránili právo na život a nevytvárali vhodné podmienky na jeho rozvoj. Súčasný stav je natoľko vážny, že nás vyzýva ku konkrétnym činom, vyzýva nás postaviť sa za ochranu každého jedného človeka, aj toho nenarodeného,“ odznelo okrem iného v manifeste Pochodu.

Prečítajte si viac k téme
Pochod za život
Ochrana života

Ľady sa pohli

Pochod a samotní ľudia, ktorým boli jeho hodnoty blízke, sa stal podnetom aj pre vznik Aliancie za rodinu. Nová občianska iniciatíva, ktorá vznikla v decembri 2013, sa vo svojej činnosti snaží prispievať k ochrane prirodzenej rodiny, čoho výsledkom je najnovšie aj petičná akcia, ktorej cieľom je vyzbierať potrebné množstvo podpisov na vyhlásenie referenda o ochrane rodiny. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pripravované zmeny v ústavnej definícii manželstva, na ktorých sa dohodli KDH a Smer-SD by mohli byť dostatočne ústretovým krokom voči spomínaným snahám. Aliancia na jednej strane tieto opatrenia vníma pozitívne, no na strane druhej ich nepokladá za celkom postačujúce. „V súčasnosti podaný návrh novely Ústavy SR na ochranu definície manželstva ako zväzku muža a ženy je dobrým krokom, ktorý, žiaľ, nerieši bezprostrednejšie ohrozenia rodiny,“ uviedol začiatkom marca hovorca Peter Kremský. „Musíme skonštatovať, žežiadna z plánovaných legislatívnych aktivít politických strán zatiaľ nenapĺňa všetky cieleAliancie, ktoré sú pre nás rovnako dôležité. Preto sme sa v rámci organizačného tímu Aliancie, po dôkladnom zvážení všetkých výhod i nevýhod, rozhodli vyhlásiť občiansku petíciu za referendum o ochrane rodiny,“ doplnil ďalší z hovorcov Aliancie Anton Chromík. Aliancia, ktorá sa charakterizuje ako nestranícka a nadkonfesionálna občianska iniciatíva, súčasne ľudí vyzýva, aby nielenže petičnú akciu svojím podpisom podporili, ale aby sa aktívne do zberu podpisov aj zapojili.

Spolu za život

Ďalšou aktivitou, zastávajúcou šírenie úcty k ľudskému životu od jeho počatia, je nepochybne, aj kampaň 25. marec – Deň počatého dieťaťa, ktorá bude prebiehať počas marca a apríla pod záštitou združenia Fórum života. Hoci sa uskutoční už jej štrnásty ročník, jej aktuálnu tému – Slovensko za život – organizátori zvolili tak, „aby nadväzovala na minuloročný septembrový Národný pochod za život v Košiciach a aby dali najavo, že účasť desiatok tisíc ľudí na tejto krásnej manifestácii života nebola iba sezónnou záležitosťou, ale stále trvá a naberá na intenzite v celospoločenskom meradle,“ objasnila na tlačovej besede predsedníčka Fóra Marcela Dobešová. Hovorca Pochodu Tomáš Kováčik ocenil dlhoročnú iniciatívu budovania úcty voči každému životu: „Národný pochod za život bol míľnikom, ktorý sa pravdepodobne bude opakovať, ak nebudeme vidieť ochotu zmien v našej spoločnosti. Kampaň Slovensko za život vnímam ako jasný odkaz, že sa nevzdáme, kým nebude chránený každý človek.“

"Dobrovoľníci budú rozdávať biele stužky ako symbol nevinnosti a bezbrannosti. Každý, kto si takúto stužku pripne na odev, dá najavo, že sa hlási k rešpektovaniu práva na život a ľudskej dôstojnosti.“ 

V priebehu marca a apríla sa v krajských mestách Slovenska budú konať ďalšie verejné zhromaždenia, ktoré odštartovali už 22. marca v Žiline a za účasti košického arcibiskupa Bernarda Bobera aj v Humennom a 23. marca v Košiciach.

Rovnaké stretnutia ľudí, ktorým záleží na ochrane každého ľudského života už od jeho počatia, prebehnú aj 29. marca v Prešove a 30. marca v Banskej Bystrici. V apríli budú zhromaždenia pokračovať – v Trenčíne piateho apríla, šiesteho apríla v Trnave, a vyvrcholia dvanásteho apríla v Nitre a trinásteho apríla v Bratislave. „Na zhromaždeniach a počas týždňa predchádzajúceho 25. marcu – Dňu počatého dieťaťa aj v iných mestách a obciach budú dobrovoľníci rozdávať biele stužky ako symbol nevinnosti a bezbrannosti. Každý, kto si takúto stužku pripne na odev, dá najavo, že sa hlási k rešpektovaniu práva na život a ľudskej dôstojnosti,“ doplnila Elena Miškovičová, koordinátorka kampane.

Počas kampane vystúpi aj poslankyňa Európskeho parlamentu Anna Záborská, ktorá sa aktívne podieľa na presadzovaní  pro-life a pro-family hodnôt. „Ľudský život, jeho dôstojnosť a prirodzená rodina vytvárajú samotnú možnosť politiky. Ak vplyv týchto hodnôt v spoločnosti oslabne, ak na ne rezignuje, stratí sa chápanie spoločného dobra a politika ako ju poznáme zanikne,“ zdôraznila Záborská, ktorá aktuálne prebrala patronát aj nad ďalším projektom Fóra života - Zachráňme životy, fungujúcim už sedem rokov. „Je pre mňa česť prijať patronát nad projektom Zachráňme životy. Vždy som veľmi povzbudená každým zachráneným životom a každou pomocou, ktorá je poskytnutá ženám v núdzi a ich deťom. Chcem preto využiť príležitosti, ktoré mi umožňuje moja pozícia vo verejnom živote, aby sa o týchto príbehoch a o samotnom projekte dozvedelo čo najviac ľudí,“ dodala.

Súčasťou verejných zhromaždení budú aj rôzne hudobné vstupy, slovo dostanú aj členovia Aliancie za rodinu, Fóra života, ale aj iní zástupcovia pro-life organizácií v regióne. Organizátori predstavia aj konkrétnu pomoc tehotným ženám a matkám v núdzi, s ktorou súvisí ďalšia činnosť nadväzujúca na projekt Zachráňme životy - Poradňa Alexis, poskytujúca poradenstvo už od roku 2007.

"Aj vďaka Pochodu za život sa téma ochrany nenarodených detí a tradičnej rodiny stáva čoraz diskutovanejšou. Po dlhých rokoch nás môžu čakať zmeny v prospech tých, ktorí sa ešte nemôžu brániť sami."

Vyber si život

V rámci prolife aktivít sa 21. až 22. marca v Rajeckých Tepliciach konal aj 16. ročník konferencie Vyber si život, na ktorej ako jeden z hlavných hostí vystúpil aj riaditeľ Európskeho centra pre právo a spravodlivosť Gregor Puppinck. Na konferencii priblížil činnosť Európskeho súdneho dvora v Štrasburgu, ktorý podľa neho síce pôvodne vychádzal z rodiny ako základnej jednotky spoločnosti, no v poslednom čase sa posunul do „východiska silne individualistického, v ktorom sa stáva definícia rodiny a rodinného života čoraz ťažšia a nezrozumiteľná.“ Kritériom pre rodinu sa stali citové väzby, ktoré doteraz právo nebralo do úvahy, keďže nie sú objektívne stanoviteľné, čo následne vytvára právne ťažkosti a vedie k redefinovaniu reality.

Na konferencii bola Fórom života, Annou Záborskou a primátorom Rajeckých Teplíc Petrom Dobešom odovzdávaná aj Cena Antona Neuwirtha za ochranu života. Tento rok ju udelili Eve Čeřovskej za zorganizovanie vyše 120 modlitbových pochodov za život a vytrvalé šírenie postoja lásky a pomoci tehotným ženám. V kategórii zahraničná osobnosť cenu získal spomínaný Gregor Puppinck za obhajobu slobody náboženského vyznania, rodinného práva a dôstojnosti pred európskymi súdmi a za vynikajúcu prípravu úspešnej európskej iniciatívy Jeden z nás. V kategórii organizácia cenu udelili občianskemu združeniu Manželské stretnutia za 20 ročné úsilie o obnovu a ozdravenie rodiny.

Správna voľba

Tohtoročný Deň počatého dieťaťa bude mať dva rozmery – celospoločenský v zmysle napĺňania zvoleného motta, ale aj veľmi osobný v dôsledku zvýraznenia konkrétneho puta medzi matkou a dieťaťom. „Nakoľko jedným z nosných programov Fóra života sú projekty konkrétnej pomoci tehotným ženám a matkám v núdzi, rozhodli sme sa ponúknuť v rámci vizuálu kampane skutočný príbeh dvojročnej Viktórie, ktorej mama uvažovala o potrate. Vďaka tomu, že vyhľadala našu pomoc, sa podaril malý zázrak a dnes sa spolu tešia zo života plného lásky,“ uviedla Zuzana Stohlová Kiňová, koordinátorka projektov konkrétnej pomoci.

Zdá sa, že košický Pochod za život bol povzbudením pre Cirkev, občianske združenia, aktivistov, ale aj obyčaných ľudí, ktorým boj o život nenarodených detí nie je ľahostajný. Aj vďaka Pochodu sa téma ochrany nenarodených detí a tradičnej rodiny stáva čoraz diskutovanejšou a Slovensko v tejto oblasti čakajú zmeny. Po dlhých rokoch to môžu byť zmeny v prospech tých, ktorí sa ešte nemôžu brániť sami.

Daniela Matejovičová
Autorka je spolupracovníčka Postoy.sk.

Ilustračné foto: www.25marec.sk, www.bratislavazazivot.sk

J. Daniška: Najväčší problém kampane

0
0

Categories: 

Sledujem prezidentské diskusie, sledujem prudký vývoj na domácej scéne a teším sa na volebnú noc. Ale jedna vec mi v tejto kampani zúfalo chýba.

Považujem to za najväčšie sklamanie tejto kampane. Mám dokonca pocit, že práve v pochopení tohto zlyhania je kľúč k sobotnému víťazstvu.

O čo ide?

Neviem, prečo chce byť Robert Fico prezident. A neviem ani prečo ním chce byť Andrej Kiska.

Pred prvým kolom bolo všetko jednoduchšie. Vedel som, prečo chce byť prezidentom Čarnogurský, vedel som, prečo chce byť prezidentom Procházka, dokonca aj Kňažko. Vedel som, prečo kandiduje Bárdos aj Hrušovský.

Kňažkovi stačilo úplné minimum: jeho jediným programom bolo, aby prezidentom nebol Fico. Procházka mal na začiatku problém, ale zvládol ho a krajinu presvedčil, že úrad prezidenta môže vyzerať podstatne inak. Lenže do druhého kola nepostúpil ani jeden z nich a sú tam dvaja muži, ktorí dodnes neodpovedali na tú najzákladnejšiu otázku.

Fico nebojuje za svojich voličov, ale za seba

Začnime s Robertom Ficom. Ako premiér má viac právomocí, viac reálnej moci, navyše má ohromnú parlamentnú väčšinu a za sebou jednotnú stranu, kde nemá jediného rivala. Každý politik sníva o tom, čo má dnes premiér Fico. Prečo sa toho chce vzdať? Hovorí, že mu ide o sociálny dialóg, stabilitu na politickej scéne, lepšie meno krajiny v zahraničí. V poriadku. Až na to, že všetko dokáže ovplyvniť viac ako premiér, než prezident. Prečo sa potom vzdáva toho, čo má a chce sa stať prezidentom, ktorý to nedokáže tak ovplyvniť?

"Každý politik sníva o tom, čo má dnes premiér Fico. No všetko dokáže ovplyvniť viac ako premiér, než prezident. Prečo sa toho chce vzdať?"

To je dôvod jeho nízkej podpory v prvom kole a aj odpoveď na otázku, či dokáže získať potrebných 800-900 tisíc voličov v druhom kole. Až doteraz, keď v kampaniach bojoval za svojich voličov, za ich záujmy, ľudia mu verili a podporovali ho. Ale v tejto kampani to neplatí. Fico nebojuje za nich, ale za seba. Teraz nejde o záujmy sociálne slabších, odborárov, zamestnancov, dôchodcov, ľudí z vidieka či niektorých sídlisk, ide len o neho a ľudia to cítia.

Vieme, že chce byť prezident, vieme, že kvôli tomu zmenil politiku Smeru k otázke ústavnej ochrany manželstva, podporuje aj ďalšiu opozičnú reformu súdnictva. Ale prečo chce byť prezident? To nikto nevie.

A prezidentský kandidát na to neodpovedá.

O Kiskovi vieme veľa, ale nie to, prečo kandiduje

Andrej Kiska je až prekvapivo podobný prípad. Stretol som sa s ním dvakrát a zaujímavo sa porozprával. Má originálny životný príbeh a jeho charita je jednou z najvýznamenjších vecí, aké u nás po roku 1989 vznikli. Jeho osud je v mnohom zvláštne paradoxný, tesne pred pádom komunizmu chcel byť členom komunistickej strany, peklo zažil v Amerike a keď bol najbohatší, začal pomáhať najchudobnejším.

"Kiska pozná, čo je to chudoba a ľudské nešťastie a chudobným dokáže pomáhať, vieme, že je schopný manažér. Ale prečo chce byť prezidentom? Neviem."

Ale prečo chce byť vlastne prezidentom?

Slovenské nemocnice, domovy detí aj dôchodcov a vôbec sociálne služby lepšími nespraví. A on to vie. Keď som s ním v septembri 2012 robil rozhovor a povedal som mu, že malá strana dokáže presadiť viac ako prezident, dal mi za pravdu.

Kampaň ukázala, že nie je ani mužom charizmy, ani veľkých prejavov. Pozná nefunkčnosť nášho zdravotníctva a sociálneho systému ako azda nikto v krajine, ale nedokáže o tom hovoriť inak, ako na úrovni jednotlivých tragických prípadov. Pozná tunajších bohatých ľudí, aj spôsob ako zbohatli, aj „kultúru“, ktorej mnohí z nich prepadli. Sám sa toho vedome vzdal a všetkým bohatým ukázal, že zmysel života sa na nuly nepočíta. Ale nehovorí ani o tom. Možno na uzavretých seminároch, ale to je málo. Nepočul som ani, že by naši superbohatí po jeho príklade masívne pomáhali chudobným či inak odkázaným a stali sa lídrami, ktorí menia našu krajinu.

Vieme, že Kiska pozná, čo je to chudoba a ľudské nešťastie a chudobným dokáže pomáhať, vieme, že je schopný manažér.

Ale prečo chce byť prezidentom? Neviem.

Dám svoj hlas Kiskovi

"V sobotu dám Kiskovi svoj hlas. Bol by som však rád, keby som sa dovtedy dozvedel, prečo chce byť prezidentom, čo také chce dosiahnuť a nedokáže to dosiahnuť ako bohatý filantrop."

Je to vôbec čudná kampaň. Omnoho ľahšie sa dá povedať, prečo by nemali byť Fico alebo Kiska prezidentami. Pre krajinu by zjavne nebolo dobre, aby mal Smer všetky mocenské posty, rovnako ako nie je dobre, ak niekto vstupuje do politiky tak, že chce byť hneď prezident a ešte k tomu „nepolitický“ prezident.

Aby nedošlo k omylu, v sobotu dám Kiskovi svoj hlas. Bol by som však rád, keby som sa dovtedy dozvedel, prečo chce byť prezidentom, čo chce vlastne robiť, prečo je ten úrad pre neho dôležitý, čo také chce dosiahnuť a nedokáže to dosiahnuť ako bohatý filantrop.

Ak sa to nedozviem, budem voliť iba rozumom. Obávam sa totiž, že náhrada za Roberta Fica na úrade vlády môže byť iba horšia, ako je on.

Ale ak takto zvolíme prezidenta, bude to slabý prezident.

Jaroslav Daniška
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.

Ilustračné foto: wikipedia.org (licencia CC)

Postoy.sk bude s výhradami väčšinou voliť Andreja Kisku

0
0

Categories: 

Podobne ako pred dvoma týždňami aj pred 2. kolom prezidentských volieb sme v redakcii zorganizovali vnútornú anketu. Tento raz sa do nej zapojili aj naši kolegovia, ktorí pre Postoy.sk pracovali v minulosti.

Zozbierali sme odpovede dvanástich ľudí. Veľká väčšina – desiati – dajú hlas Andrejovi Kiskovi. Dvaja sú zatiaľ nerozhodnutí. Kvôli profesným oblastiam, v ktorých viacerí respondenti pracujú, sme zvolili anonymnú anketu.

Žiaden hlas pre Andreja Kisku nie je bez výhrad, iba jeden z našich respondentov patril v prvom kole medzi jeho voličov. Veľkú časť odpovedí však zastrešuje kritika voči Robertovi Ficovi stelesnená v reakcii: „V druhom kole pôjdem voliť Andreja Kisku, aby som povedal nie Robertovi Ficovi.“ Odpovede však nie sú prvoplánové, ale podložené argumentami.

"Premiér Fico sa zdiskreditoval kampaňou, v ktorej zneužíva všetky zložky štátu voči konkrétnej osobe a nechcem, aby sa tento putinovský štýl diktatúry rozvinul aj na Slovensku."

Jeden z pohľadov hovorí, že aj keď je Andrej Kiska menej čitateľný, jeho voľba je „príležitosťou vykonania väčšieho dobra. Premiér Fico sa zdiskreditoval kampaňou, v ktorej zneužíva všetky zložky štátu voči konkrétnej osobe a nechcem, aby sa tento putinovský štýl diktatúry rozvinul aj na Slovensku. Robert Fico má moju dôveru dokončiť svoje pôsobenie vo funkcii premiéra SR a príležitosť pre férový odpočet jeho volebných sľubov a porovnanie s realitou na Slovensku.“

Ďalší argument v prospech Kisku je, že keďže sú obaja kandidáti v kultúrno-etických otázkach podľa ich vyjadrení viac-menej rovnakí, zostali ako kritériá iné oblasti. „Pri Ficovi je vyššie riziko, že sa bude snažiť deštruktívne zasahovať do fungovania jednotlivých orgánov (justícia, prokuratúra...) a bude mať vyššiu tendenciu hrať vlastné hry, keďže v ringu bude stále jeho politická strana, ktorá bude ďalej bojovať o moc. Kiska môže robiť viacej prešľapov z neskúsenosti, ale nepredpokladám, že sa bude snažiť systémovo brániť ľudí ako Harabin, Trnka, a pod.“

"Keďže sú obaja v kultúrno-etických otázkach viac-menej rovnakí, zostali ako kritériá iné oblasti. Kiska môže robiť viacej prešľapov z neskúsenosti, ale nepredpokladám, že sa bude snažiť systémovo brániť ľudí ako Harabin, Trnka, a pod."

Robert Fico je u jednej našej respondentky neprijateľný aj pre manipulatívny spôsob, akým viedol svoju kampaň. „O Kiskovi možno nevieme veľa, no o Ficovi toho vieme až príliš na to, aby som ho chcela vidieť v najvyššej ústavnej funkcii v štáte, čím by mal pod palcom už de facto všetko.“ Aj keď Kisku v prvom kole nevolila, z jeho kampane nadobudla pocit, že mu skutočne ide o ľudí a môže do spoločnosti vniesť nádej.

Náš ďalší kolega vytýka Ficovi, že počas svojho vládnutia, keď Smer obsadil všetky ministerstvá, mal jedinečnú šancu zmeniť Slovensko k lepšiemu, no neurobil to.„Nečítame o reformách, zásadných zákonoch, ktoré zlepšia situáciu ľudí, ale len o frázach, o istote a sľuboch, korupcii a problémoch. A áno, niektorí ľudia sa majú lepšie, ich zoznam je však na Úrade vlády. Nevidím preto ani jeden dôvod prečo voliť Roberta Fica. V prípade Andreja Kisku možno ideme o do rizika, keďže doteraz pôsobil ako podnikateľ a filantrop. Verím, však, že je to človek, ktorý sa ani v Prezidentskom paláci nespreneverí svojim hodnotám, dodá ľuďom nádej, že za nimi niekto stojí a postupne sa z neho stane štátnik.“

"Problém Slovenska by v prípade premiérovho víťazstva nebol ani tak v koncentrácii moci, ale v tom, aké metódy a idey táto moc vyznáva. Kiska je šanca na vyváženejšie prostredie."

Iný pohľad priznáva k Andrejovi Kiskovi väčšie výhrady: „Nie je pre mňa výrazne prijateľnejším než Robert Fico v názoroch na kultúrno-etické otázky, nemá víziu a profil štátnika, nemá politické skúsenosti a podobne."  Napriek tomu považuje Kisku za šancu na zmenu:"Problém Slovenska by v prípade premiérovho víťazstva nebol ani tak v koncentrácii moci, ale v tom, aké metódy a idey táto moc vyznáva. Kiska je šanca nielen na vyváženejšie prostredie, ale tiež príležitosťou začať budovať ďalšiu politickú etapu.“

Jeden z našich spolupracovníkov bude voliť Andreja Kisku, aj keď ho považuje za kandidáta o niekoľko tried nižšieho ako je Ján Čarnogurský, ktorého volil v prvom kole. „Hlavným argumentom je asi to, že je normálny a slušný človek - z mäsa a kostí, ktorému sa dá kde-čo vytknúť, ale nie je ešte deformovaný politikou, lobingovými skupinami či peniazmi/mocou. Je trošku neskúsený, možno v niečom nepripravený až naivný. Ale čo je dôležitejšie - zdá sa, že má srdce na správnej strane. Keď sa budeme za neho modliť, môžeme byť ešte milo prekvapení.“

Ďalšia respondentka pri Kiskovi váhala nie kvôli tvrdeniam o scientológii alebo úžere, ale „pre otázky úcty k životu a prirodzenému poriadku. Postupne som sa však utvrdila v presvedčení, že pán Kiska je charakterný schopný človek s dobrým srdcom a dobrou vôľou. O. i. dôverujem informáciám a úsudku Štefana Hríba a ďalších členov partie okolo Týždňa. Verím, že pán Kiska sa obklopí kvalitným tímom - ten je z môjho pohľadu rozhodujúci.“

"Neskúsenosť zvlášť pri najvyššej politickej funkcii, akou je prezident, môže mať dôsledky, aké vopred nevidíme, ale neskôr môžu veľmi mrzieť."

Dvaja respondenti sa zatiaľ nerozhodli. Jeden z nich hovorí: „Bohužiaľ môj ideálny kandidát skončil s 0.6%. Prirodzene mi je bližší Kiska, ale na rozdiel od mainstreamového názoru medzi mojimi priateľmi ma zatiaľ nepresvedčil, že nie je vydierateľný kultom scientológie. A naozaj neviem, či je človek potenciálne vydierateľný scientológmi lepší ako komunista.“ Pochybnosti druhého sú založené viac na Kiskovej neskúsenosti. „Politika je remeslo. Neskúsenosť zvlášť pri najvyššej politickej funkcii, akou je prezident, môže mať dôsledky, aké vopred nevidíme, ale neskôr môžu veľmi mrzieť. Na jednej strane Fico svoje skúsenosti využíva zlým smerom, na strane druhej Kiska, hoci mi je ľudsky bližší, skúsenosti vôbec nemá a vo viacerých pre mňa dôležitých veciach s ním nesúhlasím. Neviem sa preto rozhodnúť, či vôbec ísť voliť.“

Čitateľom prajeme pokojnú voľbu podľa svojho vedomia a svedomia.

Redakcia a spolupracovníci Postoy.sk

Vladimír Palko: Tri porážky

0
0

Categories: 

Prvé kolo prezidentských volieb prinieslo tri porážky. Každou z nich niečo končí.

Koniec tajnej cirkvi

Drvivou porážkou Jána Čarnogurského, ktorému robil šéfa petičného výboru František Mikloško, sa skončila éra tajnej cirkvi, kolakovičovská éra.

Z misie Tomislava Kolakoviča, chorvátskeho katolíckeho vizionára, vzišla počas vojny generácia kresťanských nadšencov, ktorá odmietla nacizmus, pripravila sa na zápas s komunizmom, v tom zápase priniesla obeť v podobe dlhoročného žalárovania a po návrate na slobodu tiež v podobe dlhoročnej trpezlivej prípravy na povalenie komunizmu. Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Anton Neuwirth a mnohí ďalší. Po návrate Jukla a Krčméryho z väzenia, v spolupráci s tajným biskupom Jánom Chryzostomom Korcom, v práci s mládežou vyrástla tajná cirkev. Jej samizdaty, vystúpenie na púťach, pôsobenie cez rozhlasové vysielače Hlas Ameriky a Slobodná Európa, petície za náboženskú slobodu, či ochranu života a napokon legendárna Sviečková manifestácia, to všetko prispelo k pádu komunizmu a príchodu slobody. Kresťania mobilizovaní tajnou cirkvou počas komunizmu neboli jedinými, ktorí vzdorovali komunizmu, ale vďaka tajnej cirkvi boli jedinými, ktorí dávali tomuto vzdoru masový charakter.

"Kľúčové zápasy kresťanských politikov za posledné štvrťstoročie majú svoje korene v tajnej cirkvi. Toto všetko skončilo a odchádza do dejín."

Kľúčové zápasy kresťanských politikov za posledné štvrťstoročie majú svoje korene v tajnej cirkvi, či je to November 1989, väznenie Čarnogurského, založenie KDH Čarnogurským, zápas s Mečiarom, zakotvenie v Európskej únii, ale aj vzdorovanie voči jej protikresťanským trendom, zápas o ochranu života a rodiny, o výhradu vo svedomí, atď. Kresťanskodemokratickí politici po roku 1989 dlho čerpali z étosu tajnej cirkvi.

Toto všetko skončilo a odchádza do dejín.

Korene Čarnogurského 0.6 percent siahajú až do roku 1990, kedy ešte v revolučnej dobe začala špinavá dlhoročná kampaň Vladimíra Mečiara voči nemu a Františkovi Mikloškovi. V roku 2014 sme vnímali jasne, že väčšina útokov proti Čarnogurskému sú ozvenou dvadsať rokov starej kampane. Mečiar kresťanských politikov nenávidel. Koncom deväťdesiatych rokov som si všimol, že dedičom tejto nenávisti sa stáva mladý komunista Robert Fico. Mečiar bol ešte premiérom, keď mladý Fico používal proti Čarnogurskému Mečiarove pseudoargumenty. Tiež si spomínam na jednu debatu v Slovenskom rozhlase tesne po voľbách 1998, keď som sa dostal s Ficom do ostrého konfliktu pre jeho útoky voči Mikloškovi.

Prieskumy hovoria, že kresťania, ktorí chodia pravidelne do kostola, sú v drvivej väčšine voličmi dvoch strán, Smeru a KDH. Dá sa predpokladať, že predtým úlohu Smeru zohrávalo v tejto štatistike Mečiarovo HZDS. Za jeden z momentov, kedy sa v zhode stretla politika odchádzajúceho HZDS a prichádzajúceho Smeru považujem hlasovanie o návrhu strany ANO na prijatie zákona o ďalšej liberalizácii potratov v roku 2003 za druhej Dzurindovej vlády. Vtedy sme v KDH pohrozili vládnemu partnerovi ANO, že ak zákon bude schválený a nadobudne účinnosť, bude to koniec vlády. Drvivá väčšina poslancov za HZDS a úplne všetci poslanci Smeru tento zákon podporili.

"V týchto dňoch kardinál Korec opätovne podporil Roberta Fica. Urobil tak v deň výročia Sviečkovej manifestácie, ktorej protagonistov Fico vždy nenávidel. V Deň počatého dieťaťa, ktorého právo na život Fico nikdy neuznával a brutálne proti nemu hlasoval."

V decembri 2013 v rozhovore pre televíziu kardinál Ján Chryzostom Korec ohlásil prezidentskú kandidatúru Roberta Fica. Bez toho, že by spomenul jeho meno, uviedol, že sa očakáva kandidatúra kandidáta, ktorého preferencie sú významné a bol by dobrý pre národ. V týchto dňoch kardinál opätovne podporil pred druhým kolom Roberta Fica. Urobil tak 25. marca, v deň výročia Sviečkovej manifestácie, ktorej protagonistov Fico vždy nenávidel. V Deň počatého dieťaťa, ktorého právo na život Fico nikdy neuznával a brutálne proti nemu hlasoval.

Keď si položíme otázku, kto teda personálne reprezentuje celé to švrťstoročné obdobie zápasu dvoch línií, ktoré sa pokúšajú o získanie kresťanských duší, dochádzame k prekvapujúcej odpovedi. Ak v reprezentácii mečiarovsko-ficovskej línie vynecháme samotného Fica i Mečiara, keďže ani jeden z nich nepôsobil verejne celých oných dvadsaťpäť rokov, javí sa mi to tak, že tu celý ten čas zápasil Ján Čarnogurský a František Mikloško na strane jednej s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom na strane druhej, keďže tento podporoval najprv Mečiara a potom Fica. Tento zápas samozrejme neprebiehal na úrovni každodennej politiky, ale na úrovni dlhodobých verejných signálov.

Čaká nás nástup oportunistického katolicizmu, keď sa ku katolicizmu bude hlásiť kde-kto a ako katolík sa bude správať málokto.

Koniec Ľudovej platformy

Ľudová platforma je síce kratším príbehom ako tajná cirkev, ale o jej konci rozhodli sily, ktoré vôbec nie sú krátkodobé. Už koncom 90. rokov sa ukázalo, že ak sa kresťanská demokracia ocitne v širšom zoskupení liberálnejších strán, tak budú pôsobiť mediálne tlaky na ideové, či dokonca formálne rozpustenie kresťanskej demokracie v liberálnom prostredí.

KDH bolo v roku 1997 najsilnejšou zakladajúcou stranou päťkoalície SDK a po voľbách 1998 muselo bojovať o prežitie. Pred dvomi rokmi začínalo v Ľudovej platforme ako preferenčne najsilnejšia strana s ambíciou viesť ju. Dnes bolo KDH svojimi partnermi opäť zahnané do kúta. SDKÚ spochybňovalo Pavla Hrušovského dlhé mesiace a Most-Híd Hrušovského pred voľbami vyzýval na odstúpenie.

"Ad hoc spolupráca na konkrétnych veciach je správna. Správna je aj dohoda so Smerom na ochrane manželstva. Ale kresťanská demokracia má byť treťou silou, nezávislou od Smeru i liberálnej opozície."

Neostáva mi, len zopakovať vetu, ktorú som na tomto portáli uviedol pred rokom: „Slovenské liberálne prostredie, politické, mediálne či voličské, nikdy nechce hrať druhé husle v závese nejakej kresťanskej sily.“ To je po roku 1989 politická konštanta.

V istom období po voľbách 1998 Ján Figeľ asistoval Mikulášovi Dzurindovi a Ivanovi Šimkovi v snahe zakotviť KDH v SDK aj dlhodobo po voľbách ako nie samostatnú stranu. Po rokoch si Ján Figeľ podobný príbeh zopakoval.

Kritika Ľudovej platformy neznamená, že kresťanská demokracia nemá spolupracovať s inými stranami. Naopak, ad hoc spolupráca na konkrétnych veciach je správna. Správna je aj dohoda so Smerom na ochrane manželstva. Ak je však strana pripravená v konkrétnej veci spolupracovať aj so Smerom bez ohľadu na postoj iných strán, tak potom nemá hovoriť, že s týmito inými stranami chce vytvoriť Ľudovú platformu ako alternatívu voči Smeru, lebo tomu nikto neuverí. Proste, kresťanská demokracia má byť treťou silou, nezávislou od Smeru i liberálnej opozície.

Chce ešte nejaký pro-life kandidát po pysku?

Prvé kolo volieb prinieslo koniec ilúziám o politickej významnosti pro-life hnutia. Logika druhého kola už obvykle nedáva pro-liferom príliš na výber, ale o prvom kole to tak nebýva.

Pozrime sa na prvé kolo z pohľadu košického pochodu za život a listu biskupov proti genderovej ideológii. Biskupi na jeseň napísali: „Náš hlas môže dostať len ten kandidát, ktorý odmieta kultúru smrti.“ Pár dní potom kardinál Korec podporil, de facto ešte v prvom kole, Roberta Fica, ktorý vždy bez vykrúcania podporoval, jeho slovami, „právo ženy na voľbu“, a podľa toho aj hlasoval.

"Čarnogurský bol jediný slovenský premiér, ktorého vláda schválila a predložila do parlamentu zákon o ochrane života. Hrušovský bol skôr pasívny, ale od katolíckej línie sa neodchýlil. A Procházka tých dvoch rozdrtil. Aj vďaka hlasom pro-life voličov."

Za prezidenta kandidovali jeden súčasný a dvaja bývalí členovia KDH. Pavol Hrušovský, Ján Čarnogurský a Radoslav Procházka. Čarnogurský bol jediný slovenský premiér, ktorého vláda schválila a predložila do parlamentu zákon o ochrane života. V témach ochrany života a rodiny držal vždy katolícku líniu a svoje KDH viedol k aktivite v týchto témach. Pavol Hrušovský bol v témach pro-life skôr pasívny, ale od katolíckej línie sa neodchýlil. To sa nedá povedať o Radoslavovi Procházkovi, ktorý hral osvedčenú hru „Potraty nie, ale za istých okolností vari áno... Manželstvo gayov nie, ale registrované partnerstvo prečo nie...“

A Procházka tých dvoch rozdrtil. Aj vďaka hlasom pro-life voličov. Aj pro-life voliči by radi zažili politické víťazstvo. Víťazstvo nedosiahli, ale zato vyslali presvedčivý signál, že pro-liferi bez výnimky sa nemajú unúvať kandidovať za prezidenta. Držať líniu sa neoplatí. Vidieť kňaza, ktorý sa pozerá do kamery a vyzýva Čarnogurského a Hrušovského, aby sa vzdali v prospech Procházku, bolo zvláštne.

Mikuláš Dzurinda hovorieval, že kresťanskí politici „nemajú dvíhať karhajúci prst“. Procházka zase hovorí, že kresťanský politik si „nemá počínať ako prorok“ a „nemá ísť do krajnosti“. Takto sa pozitívny (a presný) výraz „držať líniu“ zmení na negatívny slovami „karhajúci prst“, „proroci v politike“, „krajnosť“. Procházkovi sa tiež podarilo nadviazať na Ivetu Radičovú, ktorá pred piatimi rokmi v prezidentských voľbách sa pri obhajobe svojich pro-choice postojov dovolávala výrokov pápeža Jána Pavla II. Procházka sa zase v diskusii v bratislavskom UPC pri obhajobe svojho súhlasu s registrovanými partnerstvami dovolával pápeža Františka. A neodolal ani pokušeniu podržať líniu SME v kauze Pussy Riot. V čase, keď feministky z Femenu znesväcujú jednu európsku katedrálu za druhou.

Mohli sme mať kresťanského prezidenta, počúvame. A možno sme mohli mať kresťanského prezidenta, ktorý by tie registrované partnerstvá podpísal. Aby sa nejaký liberál nemusel unúvať. Napokon, veď Procházka tie partnerstvá už zlegalizoval v hlavách mnohých svojich kresťanských podporovateľov, ktorí uverili jemu a nie listu biskupov.

A možno by si to katolíci aj zaslúžili. To, že v roku 2006 zmietol zo stola výhradu vo svedomí kresťanskodemokratický premiér, im evidentne nebolo dosť.

Čaká nás veru zaujímavý katolicizmus.        

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra a predseda KDS. Napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Prenasledovanie Cirkvi v roku 2013

0
0

Tags: 

Categories: 

Ako predsedovi americkej pobočky organizácie Pomoc Cirkvi v núdzi, katolíckej charitatívnej organizácie, ktorá pomáha prenasledovaným a inak trpiacim kresťanom, sa mi dostane na stôl množstvo údajov o protikresťanských akciách. Predkladám správu o súčasnom stave niektorých najťažších prípadov útlaku vo svete, ktorým sa dostalo len málo pozornosti.

Zničený kostol Panny Márie v sýrskom meste Homs.

Bosna a Hercegovina

Z niektorých častí krajiny vyháňa katolíkov rastúci islamský radikalizmus, zvlášť rozmach saudskoarabského wahhábovského hnutia.

V decembri 2013 vyzval predseda katolíckej biskupskej konferencie Franjo Komarica z Banje Luky západné vlády, aby vyvinuli tlak na politických vodcov jeho krajiny v záujme zabezpečenia rovnakých práv pre katolíkov. Chorvátski katolíci nemajú rovnaký status ako ostatné etnické skupiny, moslimskí či pravoslávni Bosňania a Bosniaci.

Katolícki utečenci, ktorí sa vracajú do vlasti, nemajú „záruku, že po návrate budú môcť zostať, nemajú domy, prácu, elektrinu, cesty, lekársku starostlivosť ani školy,” povedal biskup a dodal „chorvátske meno je pri hľadaní práce často nevýhodou.“

Podľa predstaviteľov Cirkvi dnes žije v Bosne a Hercegovine len asi polovica z 835 000 katolíkov, ktorí tam žili pred občianskou vojnou.

Sýria

Kresťania sú naďalej ohrozovaní, vyháňaní z domovov a vraždení pre svoju vieru. Napríklad v meste Homs utieklo vyše 100 000 kresťanov a približne 3 000 bolo zabitých.

V prvom týždni decembra 2013 uniesli islamistickí bojovníci 12 pravoslávnych mníšok z kláštora sv. Tekly v Malúle, severne od Damasku, potom, čo bolo toto kresťanské mesto obsadené.

Sýrsky pravoslávny metropolita daného regiónu požadoval ich prepustenie: „dostali sme sa do bodu, že sa unášajú dokonca aj mníšky. Komu len ublížili? Toto je zločin. Únoscovia chcú ukázať, že nepoznajú zľutovanie.“ Následne vyzval medzinárodné organizácie, aby sa pričinili o ukončenie vojny v Sýrii, a dodal: „Sýrsky ľud už neverí, že tu ide o revolúciu či reformu, ktorá má založiť nový štát na jasných základoch.“ (Našťastie boli mníšky 9. marca nakoniec prepustené.)

Správy z januára 2014 hovoria, že približne 600 000 sýrskych kresťanov, čo je tretina z ich celkového počtu, buď žije v Sýrii mimo domova alebo žijú ako utečenci v susedných štátoch.

Nigéria

V roku 2013 naďalej rástli útoky na kresťanov a na ich posvätné miesta. Od roku 2007 napadli islamskí extrémisti, ktorí sa snažia zaviesť islamské právo šaría po celej krajine, viac ako 700 kostolov.

Biskup Hyacinth Egbebo, administrátor apoštolského vikariátu v Bomadi, ktorý sa nachádza na juhu Nigérie v delte Nigeru – v regióne bohatom na ropu ale ekonomicky zaostalom – vyhlásil, že kresťania „čelia rastúcej hrozbe zo strany radikálneho islamu vo forme extrémne násilnej protikresťanskej sekty Boko haram, ktorú Spojené štáty vyhlásili za teroristickú organizáciu.“

Zo 160 miliónov obyvateľov Nigérie je približne polovica kresťanov; z nich 30 miliónov katolíkov. V roku 2012 zomrelo za svoju vieru vyše 1000 kresťanov a v roku 2013 bol Boko Haram zodpovedný za smrť minimálne 700 kresťanov.

V januári 2014 biskup v rámci rozhovoru pre Pomoc Cirkvi v núdzi varoval západných vodcov: „Neseďte a nepozerajte sa, ako sa Nigéria rozpadá! Pričiňte sa o porážku Boko Haram! Ak islam obsadí Nigériu, ľahko mu môže padnúť za korisť aj zvyšok Afriky. To by znamenalo nepredstaviteľnú humanitárnu katastrofu.“

India

Vláda sa naďalej spolupodieľa na násilí, ktoré v mnohých štátoch páchajú príslušníci hnutia Hindutva, ako je znetvorovanie tváre, ničenie kostolov a znesväcovanie hrobov.

11. decembra 2013 boli obeťou policajného násilia demonštranti pochodujúci v hlavnom meste Indie, Dílí, ktorí požadovali rovnaké práva pre kresťanov a moslimov z nízkej kasty. Policajti bili kňazov a rehoľné sestry a na demonštrantov striekali blato z vodných diel. Medzi vyše 400 políciou zadržanými demonštrantmi bol aj katolícky arcibiskup v Dílí, Anil Couto.

Arcibiskup v nedávnom rozhovore vyhlásil, že odopieranie ústavných práv „vyplýva z ideológie Hindutva, podľa ktorej musí byť India prísne hinduistická a nakoniec sa má stať hinduistickým teokratickým štátom. Jej príslušníci šíria názor, že islam a kresťanstvo prišli do krajiny zvonka; že tieto náboženstvá sa nezrodili tu... Zvlášť sú diskriminovaní kresťania, lebo je tu obava, že ak dostanú svoje práva kresťanskí dalitovia [nedotknuteľní], mnohí hinduistickí dalitovia by mohli prestúpiť na kresťanstvo.“

Biskup Camillo Ballin, apoštolský vikár v Severnej Arábii.

Prvá katedrála v Severnej Arábii

Aby som túto ťaživú správu zakončil pozitívne, s radosťou oznamujem, že 11. februára 2013, na sviatok Panny Márie Lurdskej, dostal biskup Camillo Ballin, apoštolský vikár v Severnej Arábii (Bahrajn, Kuvajt, Katar, Saudská Arábia) písomné stanovisko od Bahrajnského kráľa Hamada ibn Isa Al-Chalífa, ktorým daruje zem, na ktorej sa môže postaviť katedrála.

Minulý týždeň sme spolu s kolegom zo správnej rady Pomoci Cirkvi v núdzi USA, Bradom Minerom a s (emeritným newyorským biskupom) kardinálom Edwardom Eganom sedeli s biskupom Ballinom na večeri v New Yorku. Povedal nám, že v jeho vikariáte, ktorý zaberá 2,3 milióna km2, žije a pracuje 2,5 milióna katolíkov. Veriaci sú poväčšine ťažko pracujúci imigranti (80 percent z Filipín), ktorí sem prišli za prácou.

Nová katedrála – ktorá má byť zasvätená Panne Márii, patrónke Arábie, a má pojať 2 600 ľudí – bude miestom bohoslužieb nielen pre veriacich v Bahrajne, ale aj pre 10 farností a viac než 100 podzemných katolíckych komunít. Pomoc Cirkvi v núdzi sponzorovala biskupovi Ballinovi cestu do Ameriky, aby predstavil svoje plány postaviť prvú katolícku katedrálu v Severnej Arábii. Ak chcete podporiť túto iniciatívu alebo iné úsilie na pomoc trpiacim kresťanom v mnohých častiach sveta, navštívte prosím webovú stránku Pomoci Cirkvi v núdzi. Naši bratia v Kristovi potrebujú vašu pomoc.

George J. Marlin
Autor je predseda správnej rady organizácie Aid to the Church in Need USA (Pomoc Cirkvi v núdzi) je redaktorom knihy The Quotable Fulton Sheen (Pamätné výroky Fultona Sheena) a autorom knihy The American Catholic Voter (Katolícky volič v Amerike). Najnovšie napísal Narcissist Nation: Reflections of a Blue-State Conservative (Narcistický národ: Úvahy konzervatívca z ľavicového štátu).

Pôvodný text: The Persecuted Church 2013, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Viewing all 2334 articles
Browse latest View live




Latest Images

Pieskovaci box: 90

Pieskovaci box: 90

Vibračná doska AMMANN: 550

Vibračná doska AMMANN: 550

Spínacia skrinka, štartér: 30

Spínacia skrinka, štartér: 30

dvd prehravač: 19

dvd prehravač: 19

Zbierka slonou: 5

Zbierka slonou: 5

iPhone 12 Pro Max: 300

iPhone 12 Pro Max: 300

Metalove CD: Dohodou

Metalove CD: Dohodou